❤❤💕💕😘 A_m_i_s 😘💕💕❤❤

Pozeral som sa na ich šťastné a usmiate tváre a cítil som pokoj. Taký, aký som už dávno nezažil. Hrial ma na duši a dodával mi odvahu. Hoci som policajt, ale so sklonenou hlavou si musím priznať, že práve tá odvaha mi posledné mesiace poriadne chýbala. Odvaha pozrieť sa jej do očí a rozpovedať jej môj príbeh.

Z rozmýšľania ma preruší jeho hlas. „Kedy jej to povieš?"

Pozriem sa jeho smerom, zablúdim pohľadom na úškľabok v jeho tvári. „Čo myslíš?"

„Ale prosím ťa, nehraj to na mňa." Hm, tak hra na nechápavého mi asi veľmi nejde. Musím to ešte poriadne vypilovať. „Pozvala ťa na večeru, ale ty predsa dávno vieš, že tam ideš. Tak prečo si mlčal?" Je tomu iba niekoľko minút, čo Jess spoločne s Islou odišli, pretože na Jessicu padla obrovská únava a obaja sme to videli. Gelbero ju odtiaľ doslova vyhnal, ináč by jej musel ustlať v niektorej z vypočúvacích miestností a tuším, že by to nezožalo obrovské ovácie. A ja som vedel, že by toho bol schopný.

„Do toho ťa nič," odseknem. Keď už nad tým tak premýšľam, nič jej v podstate hovoriť nemusím, dnes ma predsa ešte raz uvidí a ja len verím, že nie naposledy. „A keď už sme pri tom, ty tiež stále mlčíš. Nevšimol som si, že by jej malú ruku zdobil nejaký kameň. Tak kde je tvoja odvaha?" musel som si do neho rypnúť. Ten prsteň kúpil v deň, keď ho prepustili z nemocnice a ešte nebolo dňa, kedy som mu to nepripomenul. Vždy odpovedal rovnako, nie je ešte ten správny čas. Kurnik, od kedy je on taký?

Gelbero sa zasmeje, krátko no intenzívne, skloní pohľad na svoje čisté topánky a znova sa uchechtne. „Kurva, Santos, ty máš z nej nasraté v gatiach."

„Nevymýšľaj," pokrútim nad jeho dôvtipom hlavou. Udrel klinček po hlavičke a to mu stačilo sa len dívať.

„Presne o tom hovorím. Bojíš sa jej ako čert kríža." Odrazu rozpaží veľké ruky a hlasno tleskne. „Tak, keď nemáš čo na práci, mohol by si svoju ctenú riť presunúť inam, pretože, niektorí z nás aj makajú. Počuješ? Makajú."

Hneď, ako som sa dozvedel o jeho diagnóze, zvažoval som tú možnosť, že by som tým darcom mohol byť ja. Nebolo to tak, že by som si nad tým dlho lámal hlavu, od začiatku som v tom mal celkom jasno, problém bol ale s mojou minulosťou. Otázne bolo, či napáchala dosť škôd, aby som mu nemohol pomôcť. Jemu som samozrejme nič nepovedal. Aj keď naše spoločné začiatky neboli ružové,... kurnik, kto normálny používa takýto slovník?!? To je jedno, jednoducho, nezačalo to medzi nami férovo. Dozvedieť sa, že na najväčší prípad v meste nasadia nejakého bažanta, a potom zistiť, že s tým bažantom mám byť ja, bolo pre mňa kruté. Roky som na sebe drel, pracoval som nadčasy, strkal sa do riti komukoľvek, kto bol najbližšie, len aby som odčinil svoju úbohú minulosť, na ktorú som nebol právom hrdý, a potom mi jednoducho oznámia, že budem robiť pestúnku? Nebol som pripravený čeliť niečomu takému. Zvykol som si na samotu, ktorá na mňa číhala každý deň. Bol som s ňou zmierený. Za to, čo sa kedysi udialo, som si nič iné nezaslúžil. Bol som zmrd a Gelbero to kedykoľvek vystihol na sto percent presne. Ani len netušil, akú pravdu som v každom jeho slove denne počúval. Potom ma ten idiot konfrontoval a namojdušu, oľutoval som každú jednu vydrbanú myšlienku smerujúcu k jeho potupe. Bol to človek s veľkým Č, ktorý si zaslúžil môj rešpekt, a tak som ho aj začal prejavovať. Síce svojím zvráteným spôsobom, ale predsa. Naozaj som však netušil, prečo som s tými testami tak dlho čakal a vystavil nás všetkých obrovskému strachu a hlavne trápeniu.

„Nemysli si, že som si nevšimol, ako si sa vyhol mojej otázke. Neviem, kto z nás dvoch ma v tých gatiach viac sračiek. Východ nájdem aj sám."

Pred odchodom som ešte raz pozrel na svojho priateľa a poslal mu letmý úsmev. Vymäkol som. Odkedy nosí v sebe kúsok zo mňa, som ako vymenený. Z drsného chlapa sa stala žena, behom jednej noci, pár hodín v umelom spánku mi stačili na to, aby som sa totálne otočil.

Cestou domov som sa ešte zastavil v neďalekom kvetinárstve a zvažoval počet kytíc. Jednu si jednoznačne zaslúži Mia.
Dlho odolávala, neodpovedala na správy, telefonáty hneď rušila a odchytiť ju niekde, bol veľký problém. Vždy mala pri sebe niekoho a ja som si už pripadal ako nejaký úbohý stalker. Daj jej čas, hovorieval mi Cole. Ten chlap sa niekedy fakt nezdal, ale svojimi múdrymi radami ma obsypával každý deň. Boli sme skurvene skvelá dvojica. A preto by bolo na mieste spomenúť, že práve on bol ten, ktorý sa jedného dňa chopil šance a vytiahol ju na obed, kde jej dopodrobna vylíčil svoje vlastné dôvody, prečo konal tak, ako konal a akú úlohu som v tom celom procese zohral ja sám. Neviem síce presne, čo jej natáral, ale v ten večer mi poslala prvú správu. Stálo v nej jednoduché ahoj. A tak sa začal odznova náš príbeh.
Stretnutiu so mnou sa samozrejme dlho stránila. Vedel som, že som jej ublížil, no začal som si myslieť, že v tom bolo čosi viac. Ženy som poznal asi tak, ako talianske rizoto podávané vo fast foode. Preložené do hovorového jazyka, nerozumel som im ani slovo. Presne tak, ako som nerozumel tomu, ako si niekto môže objednať takú chujovinu vo fast foode. Na čo máme hamburgery? Hranolčeky? Hot dogy? Každý ich čin mi pripadal na hony vzdialený od normálneho zmýšľania a ja som si stále musel pripomínať, že medzi mnou a Miou je sakramentsky veľký, pre niekoho nie, teda práve pre mňa, no pre niekoho áno, vekový rozdiel. Ja som mal odžité roky v nefungujúcej rodine, videl som šialené veci a porozumieť ženám? Bolo asi tak ťažké, ako vyliezť na Mount Everest v žabkách a havajskej košeli. Jednoducho nemožné, ale snažil som sa.

„Tak koľko?" vyruší ma z premýšľania predavačkin hlas.

Rýchlo si v hlave prerátam počet ženského osadenstva na večeri u Jess a trepnem prvú debilitu, ktorá mi napadne. „Päť."

„Bude to za polhodinu, tak zatiaľ sa môžete poprechádzať, alebo čosi." Už ju ale dlhšie nepočúvam a poberiem sa von. Prejdem ulicou ďalej a v stánku si kúpim hot dog. To je moje jedlo. Pri návrate späť ani netuším, ako ten čas prešiel, ale moje kytice sú pripravené, tak zaplatím a všetky vezmem naraz do auta. Rozmýšľam, či mám ešte čas sa zastaviť doma a aspoň sa prezliecť, ale nám nervy napnuté na prasknutie a musím jednoducho uznať, že Gelbero mal pravdu. Bojím sa reakcie Jess na moju prítomnosť. Mám strach z toho, ako bude reagovať na to, že sa znova uchádzam o jej sestru. Pamätám sa na jej slová z nemocnice, ale to mohol byť len výrok zúfalej ženskej. Spomínate si, ako som hovoril, že im nerozumiem? Tak toto je presne ten moment, kedy si želám, byť aspoň na pár hodín v ich hlave. Vedieť preložiť jednoduché vety, odôvodniť si ich často nedospelé chovanie a hlavne zistiť, po čom túžia.
Nakoniec zavrhnem návrat domov, zbytočne by som sa len zdržiaval a rozhodnem sa ísť do jamy levovej. Čo môžem stratiť?

*

Zavriem za sebou dvere a posadím sa na okraj postele, akoby mi mala priniesť spásu, ktorú tak vehementne potrebujem. Čo som si to myslel? Ako som si len dovolil dúfať, že sa mi to niekedy prepečie? Ale čo prepečie, že na to vôbec niekedy zabudnem? A ak aj to nie, že sa s tým niekedy v živote dokážem vyrovnať?
Vložím si tvár do dlaní a nahlas vydýchnem. Potrebujem trochu času, aby som si zrovnal myšlienky v hlave, aby som dokázal prehltnúť uplynulú hodinu a aby som čo najrýchlejšie vymyslel pádny dôvod svojho trápneho úteku z oslavy.
Kurva oslavy na počesť narodenia Gelberovho malého chlapíka, aj keď od jeho narodenia už prešlo päť mesiacov.
Prečo je Mia taká iniciatívna? Prečo pre Boha živého pátrala v mojej minulosti, aby našla nejakých mojich príbuzných? To jej nestačili moje slová? To jej nestačili tie moje polovičné pravdy, kedy som sa jej snažil len zalepiť oči? A čo som to ja za človeka, že ju už viac ako sedem mesiacov takto bezostyšne ťahám za nos? A prečo? Pre vlastné potešenie? To mi moja minulosť nestačila na to, aby som sa poučil?

Odpoveď je veľmi ľahká.
Som zmrd, zmrd, zmrd!!!

Odrazu sa potichu otvoria dvere a ja bez toho, aby som zodvihol hlavu, presne viem, kto za mnou prišiel. Pristúpi bližšie a pohotovo si ku mne kľakne. Cítim jej ruku na mojej, jemne mi prejde malými prstíkmi po zápästí, jej dotyk je ľahký ako vánok. „Miláčik? Si v poriadku?"

Nie, nie som. „Som, len mi prišlo nevoľno."

„Niečo si zjedol?" skúša hádať, ale ona ani len netuší, že moja nevoľnosť nemá s jedlom zhola nič. Mia je taká sladká, až sa za seba neskutočne hanbím. Odrazu mi v hlave prebehne myšlienka, či skôr spomienka, na jeden z mnoho rozhovorov s Gelberom.

„No čo, už si zasunul?"

„Ty si vážne idiot, neviem pochopiť, čo na tebe Jess vidí," poviem mu pri pive, na ktoré ma pozval, on však popíja iba minerálku. Na odporúčanie toho skvelého doktora nemá piť alkohol do konca života. Ja mu to len kvitujem. Alkohol je metla ľudstva, ja sám o tom viem dosť, mohol by som rozdávať rady, ibaže by som sa tým len prezradil.

„Tak dovoľ? Ja sa len zaujímam, no o detaily nestojím."

Pokrútim nad jeho vyhlásením hlavou, pretože mám niekedy pocit, že Gelbero je totálne ako vymenený. Jess má na neho dobrý vplyv, no jeho vulgárny slovník zatiaľ zmeniť nedokázala. Pousmejem sa nad poloprázdnym pohárom a chvíľu sledujem, ako hltavo pije priesvitný nápoj. Rozhodnem sa mu však prezradiť pravdu. Koniec koncov tým nič neohrozím. „Nie."

„Nie? To akože je panna, alebo taká svätá? A ty čo, nechýba ti to?"

„Ty si vážne korunovaný kokot."

„A ty mexický zmrd. Tak kde je tá tvoja horúca krv? Či máš strach, že jej nebudeš stačiť?" zasmeje sa vlastnému vtipu, no mne nie je vôbec do smiechu. Akosi príliš rýchlo odhadol môj vlastný strach, moje vlastné obavy. Pohne sa bližšie a mierne sa nakloní ponad stôl. „Len tak medzi nami, kamoško, ak jej niekedy ublížiš, zabijem ťa holými rukami a je mi jedno, ako veľmi ťa mám rád. Mia teraz patrí do mojej rodiny, a keď jej niekedy skrivíš či i len vlások na hlave," nadýchne sa a privrie oči. Dodáva svojím slovám ešte vážnejší dôraz. Už ho poznám ako svoje ponožky. „...postarám sa o to, že skončíš dva metre pod zemou."

Túto debatu sme viedli presne dva týždne od tej skvelej večere, kde ma Mia pozvala ako svojho hosťa a Jess ma prijala bez akejkoľvek výčitky. Bez toho, aby vedela, kto v skutočnosti som, alebo lepšie povedané, kým som bol. Odvtedy už ubehlo veľa času a samozrejme, že sme sa s Miou milovali a stačil som jej a bohato. Môj strach vyletel von oknom hneď niekoľko dní po tej večery, pretože už sme dlhšie nevydržali čakať. Keby išlo len o mňa, ja by som si na ňu počkal dlhšie, ale Mia bola neoblomná. Pri nej som sa zmenil, to ona sa o to postarala.

„Nie je to z jedla, láska." Čo to trepem? Ale kedy vyjsť s pravdou von, ak nie teraz, keď sa dole v hotelovej reštaurácii zoznamuje s mojimi kolegami, priateľmi a druhou rodinou moja vlastná krv? Moja teta a strýko, ktorí boli svedkami toho ohyzdného zločinu, ktorý som sám vykonal? Mojou totálnou závislosťou som zabil,...

„Viem to," pípne potichu, ale počujem ju. Vyrazí mi dych a prudko zodvihnem hlavu. Čakám či nebude pokračovať, ale ona len kľačí a so slzami v očiach na mňa hľadí. „Viem to," zopakuje rovnako ticho. Takže moje dohady, že len háda, práve zhoreli na popol. Po líci sa jej skotúľa veľká slza a vzápätí ju nasleduje ďalšia a ja už nedokážem čakať. Spustím sa z postele k nej a končím na kolenách, rýchlo ju objímem a palcom zotieram ten vodopád slaných potvoriek. „Je mi to t-tak ľúto,... ta-tak ľúto," zajakáva sa, kým rozpráva.

„Nie, nie, láska." Schovám jej hlavu na svoju hruď a ešte tuhšie ju objímem. „Tebe nemá byť čo ľúto. To ja som ten vinný a tvoj súcit si vonkoncom nezaslúžim." Je mi ťažko na hrudi a mám pocit, akoby som padal hlbšie, do samotných pekiel a ešte hlbšie. Mia plače, roní slzy pre tých, ktorých ani nepoznala a ja som tu ten zbabelec, ktorý len mlčí a prijíma jej smútok a chce ho premeniť na vlastný. Ja som však už dávno neplakal, dávno som prestal prejavovať city, a ešte dávnejšie som zatvrdol. Ale kvôli nej,... kvôli novej šanci na šťastie sa snažím. Zamiloval som sa, druhýkrát vo svojom živote a tentoraz to nepokašlem.

Chvíľu kľačíme v tichosti, až sa Mia upokojí natoľko, že sa odtiahne od mojej pomočenej košele a s červenými očami si ma premeria. „Koľko si mal rokov?"

„Toto ti nepovedali?" namiesto odpovede položím otázku, ktorá ma svrbí na jazyku. Ako si dovolili?

„Miláčik, nemôžeš sa na nich hnevať, prosím, len to nie. Oni za nič nemôžu. To ja. Ja som ich spovedala, ja som ich prinútila hovoriť. Záleží im na tebe." Bože, ako ja ju milujem. Rýchlo jej vlepím jeden bozk na sladké pery a pocítim slanú chuť jej smútku.

Nadýchnem sa, vytiahnem ju na nohy, táto poloha nie je vôbec komfortná. Oboch nás posadím späť na okraj matraca. „Mal som dvadsať," začnem so spoveďou. „Bol som čerstvo po škole, budúcnosť pred sebou, ale s dieťaťom na ceste. Možno som sa bál, možno som bol len hlúpy fagan, ktorý sa snažil byť dospelým. Nežili sme si zle, nemysli si, nebol som nejaký chudák, no po tom všetkom sa zo mňa naozaj stal."

„Ja si to o tebe vôbec nemyslím. Nemyslím si vôbec nič, čo sa týka tvojej minulosti. Nič si mi nepovedal, miláčik," natiahne ruku a pohladí ma po tvári. Rukou zavadí o niekoľko dňové strnisko, nechávam si ho práve kvôli nej. Som v tom až po uši. „...môžem ťa súdiť len na základe toho, ako konáš teraz. Čo robíš, odkedy sa poznáme. A ver, ja nemôžem na teba povedať jedno krivé slovo. Prečo sa mi tak bojíš povedať pravdu?"

Pretože ťa stratím.
Nepoviem však svoju prvú myšlienku, ale dokončím svoj ortieľ smrti.

Ak som si niekedy dovolil dúfať, byť taký pochabý a vôbec veriť, že by ma niektorá ľudská bytosť dokázala pochopiť, mohla by to byť práve Mia. Každý si nesieme nejakú tú svoju vlastnú osobnú bolesť, svoje poklesky, či prehrešky celý život, no tie moje ma takmer zabili. Iní sa s tým vyrovnajú, chodia na terapie, či jednoducho zabudnú, lenže čo som urobil ja? Keď som stratil to najcennejšie?

„Em?" po ďalšej mučivej minúte ticha ma Mia osloví. Milujem, keď používa túto svoju skratku, milujem, ako znie moje meno z jej úžasných pier. Zaslúžim si ja niekedy priazeň tejto ženy? Príliš rýchlo dospela, prišla o rodičov, bola odkázaná na starostlivosť dvoch starších súrodencov a aj napriek všetkému je z nej dokonalý človek. Schopný odpúšťať, o čom som sa mal možnosť presvedčiť už dávnejšie. Natočí ku mne hlavu, aby som mohol vidieť odhodlanie vpísané v jej tvári. Čaká. Čaká, kým začnem a konečne odpálim tú nálož, ktorá podo mnou tykala už príliš dlho.

Tak do toho, pomyslím si, nahnem sa a dám jej pusu na čelo. Chcel by som ju pobozkať tak, ako sa patrí, pretože to možno bude môj posledný pokus o našu spoločnú lásku. Zatvorím oči a v spomienkach sa prenesiem o trinásť rokov späť.

„Moja priateľka zo strednej, Alejandra, mi jedného večera povedala, že čakáme spolu dieťa. Bol to pre nás oboch obrovský šok, ale boli sme šťastní. Prisahám, že sme sa obaja tešili. Boli sme mladí, mali sme plány, ale boli sme šťastní. Doteraz si pamätám, ako sa mi to bála povedať, ako sa bála, že zmarí moje sny. Ani len netušila, že týmto oznámením mi ich iba oddialila. Neviem, kedy nadobudla ten pocit, že by som nemal byť šťastný, alebo možno nahnevaný. Veď dieťa vždy splodia dvaja, nie? Moji rodičia nám priali, pomáhali, dokonca nám za necelé dva mesiace naplánovali svadbu. Nechceli, aby sa naše dieťa narodilo do nekompletnej rodiny a my sme s nimi súhlasili."

Keď hľadám ďalšie slová, Mia prehovorí. „Kde sa stala chyba?"

Povzdychnem si a tuho zatvorím oči. Zatajím dych a snažím sa zabrániť slzám predrať sa von. Neplakal som už tak dlho, tak dlho,... a potom prudko vydýchnem a takmer vzlyknem. „Vo mne."

„Em, pokračuj, som tu," stisne mi ruku, za ktorú ma chytila ani neviem kedy. „Som tu pri tebe, nikam sa nechystám."

„Svadba prišla rýchlejšie, ako by ktokoľvek povedal. Ja som prechádzal náročným výcvikom, takmer som nebol doma, nebol som dobrým priateľom a nakoniec ani dobrým manželom. Dva mesiace po svadbe som to prestal zvládať. Alejandra neustále vracala, bola niekoľkokrát v nemocnici a nikdy som pri tom nebol. Starali sa o ňu moji rodičia. Tvrdo ma to zasiahlo, ale Alejandra mi nikdy nič nevyčítala. Chápeš?" pokrútim sám nad sebou hlavou. Nechápem, ako som mohol byť taký sebec. „Tak ma milovala."

„Aj ty ju?" pípne potichu, čím ma na chvíľu vyruší.

„Nadovšetko, pokiaľ neprišiel zlom. Až kým som nezačal milovať niečo iné oveľa viac."

„Panebože, Em."

„Jedného večera, po extrémne ťažkom dni, som si šiel sadnúť s kolegami na pivo. Dovtedy som takmer nepil, jednoducho som chcel byť čistý. Nedrogoval som, nerobil problémy, chcel som byť dobrý policajt. Zatvárať tých zlých, riešiť ťažké prípady, siahal som vysoko. Ale v ten večer som sa opil,...a ten pocit, kriste, Mia, ten pocit skoro absolútnej beztiaže, toho, že som nevnímal nič okrem uvoľnenia a bezstarostného stavu, ten ma dostal a začal som ho vyhľadávať. Spočiatku raz, dvakrát do týždňa a potom, keď sa končil výcvik, každý deň. Nerozumiem, ako som dokončil svoju prípravu, cez deň som bol vzorný a po nociach som sa takmer nevracal domov. Keď ti poviem, že som šiel po štyroch, poviem to ešte celkom milo. Veľakrát sa stalo, že som sa len doplazil, opitý pod obraz boží, nevediac, ako som sa tam vlastne dostal."

Chvíľu som ticho, nechávam jej čas vstrebať všetko, čo som zatiaľ povedal. Lenže to, čo sa jej chystám povedať ďalej, to ju dostane. Priznanie mi vezme každú, čo i len maličkú nádej na šťastnú budúcnosť. Ostanem sám a môžem si za to len a len ja.

Prikývne a ja môžem pokračovať.

„Rodičom som sľúbil, že sa s tým pokúsim zabojovať. Pokúsim sa svoju závislosť obmedziť, ak nie úplne zabiť. Pil som len dva mesiace, nemalo by to byť také ťažké, ale bolo. Z domu zmizli všetky fľašky s alkoholom, prestal som chodiť s kolegami na to jedno pivo, ktoré sa vždy, doparoma, vždy zvrtlo v chlastačku najvyššej ligy. Alejandra bola vo vysokom štádiu tehotenstva a nemohla nikam chodiť. Odrátavali sme dni do pôrodu a ja som sa zlomil. Kurva, bol som na tom tak zle, že som si musel vypiť. Ja,... prestal som bojovať. Strašne som sa bál, ako to bude, keď sa malé narodí, keď budem otcom a Alejandra mamou. V práci som mohol byť tvrdý ako skala, ale doma? Doma som bojoval s vlastnými démonmi. A ten boj som toho večera prehral."

Stíchnem, dostávam sa do finále. Mia mlčí, so slzami v očiach ma sleduje, stále mi silno stíska ruku a čaká. Bože, odpusť mi!

„Odišiel som zadným vchodom, kúpil som si fľašu tequily a potom som ju pil ako posledný žobrák vzadu za domom. Bol som práve v polovici, krvou a celým telom sa mi rozlieval pokoj, ktorý som tak potreboval, keď som z domu začul jej výkrik. Okamžite som sa prebral, vybehol som schodisko a našiel som ju v našej izbe, ako sa skláňa nad posteľou. Jednou rukou si držala veľké bruško a druhou sa silno podopierala. Začala rodiť. Mia, ona začala rodiť a ja som bol opitý."

„Em, nemohol si vedieť."

„Neobhajuj ma, prosím, nezaslúžim si to. To ešte nie je všetko."

„Pokračuj."

„Pomohol som jej do auta, sadol za volant a namieril si to do nemocnice. Ani som nepomyslel na to, že som vypil. Bol som v strese, myslel som len na to, aby sme to stihli, nechcel som, aby porodila niekde v aute na pol ceste. Začalo pršať, akoby sa nebo rozhodlo zmariť naše plány. Až neskôr som pochopil, že to bol trest za to, že som si vypil. Pridal som plyn, bol som taký hlúpy. Na mokrej vozovke som dostal šmyk a... a..."

„Miláčik, len to dopovedz. Povedz mi všetko."

So strachom, že toto je moja posledná polhodina s touto úžasnou ženou, si siahnem na dno síl a rozhodnem sa dopovedať svoj príbeh. Dúfal som, že mi možno Boh dá druhú šancu, modlil som sa, aby som našiel šťastie a odpustenie, aby som to prekonal.

„Alejandra nebola pripútaná, Mia. Cez to bruško si nenatiahla pás. Kriste, ja som si to ani nevšimol. Ona si nedala pás a ja som to nevidel, pretože som bol naliaty ako doga! Kurva!!!" zvriesknem a zaplačem. Horké slzy mi pokropia tvár, vytiahnem si ruku z tej tuhého zovretia a začnem pochodovať po izbe sem a tam. Plačem a neustále nadávam, spomínam, ako som to mohol dopustiť. Mii po lícach stekajú slzy, asi už tuší, kam to speje. Pokúsi sa postaviť, ale ja ju zastavím jedným ráznym nie!. Ešte nie. „Zišiel som autom z cesty a prudko narazil do stromu. Ani si na to nepamätám. Moja prvá spomienka po tom je, ako som sa prebral a ona vedľa mňa nebola."

Vložím si tvár do dlaní a ticho plačem. Tie roky, kedy som si nedovolil vyroniť ani slzu, sa teraz vybúria. Plačem, vzlykám a poťahujem nosom.

„Pri náraze vyletela von oknom," poviem po chvíli. Hlas mám poznačený plačom, strachom zo straty a potupou. „Mia, prišiel som o ne," konečne to zo seba dostanem. „Prišiel som o ženu a dcérku."

Izbou sa rozoznie tlmený výkrik.

„Len to zo seba dostaň, Em."

Pretože to nie Mia vykríkla, ale ja. Padnem na kolená a kričím. Kričím dovtedy, kým moje hlasivky vládzu a kým je Mia ochotná ma počúvať. Neviem ako, ale odrazu je pri mne, objíma ma a jednou rukou ma hladí a upokojuje. „Hovor, miláčik, hovor. Musíš to niekomu povedať, musíš sa s tým vyrovnať."

„Najhoršie na tom bolo to, že som sa neprebral hneď, ale asi po dvoch hodinách." Vzdychnem a konečne zodvihnem hlavu. „Dve hodiny som bol mimo, zatiaľ čo moja žena a dieťa potichu umierali niekde v tráve a bez povšimnutia. Aký som to ja kretén? Zaslúžim si ďalej žiť, keď oni dve museli umrieť iba vďaka tomu, že som sa priveľmi bál a musel som sa opiť?"

„Bol si mladý,..."

„Mia, kristepane! Ja som sa ožral a potom som sadol do auta a viezol som ich na smrť. Namiesto narodenia a oslavy, sme pripravovali pohreb. Štyri dni som nevytiahol päty z domu, nevyliezol som z postele a utápal sa vo svojom žiali. Hádaj ako?" pohŕdavo si odfrknem. „Presne tak," prikývnem samému sebe. „Ožieral som sa ďalej. A pil som aj po pohrebe a ďalšie dva roky. Dva skurvené roky som siahal každým dňom na stále hlbšie dno, akoby som si myslel, že tam nájdem svoj trest. Trest za to, že som si zabil jediné, čo som tak neskutočne miloval. Svojou následnou závislosťou som stiahol dole aj svojich rodičov. Nikdy som to nechcel, ale stalo sa. Rozviedli sa, každý deň sa hádali a ja som nepohol ani prstom. Dokonca som nemal možnosť vidieť svoju dcérku. Zomrela ešte v brušku. Keby išlo nejaké auto okolo, keby som sa prebral skôr, samé keby, keby, keby. A ja som chlastal naďalej."

Urobím krok späť, nechám jej ruky voľne spadnúť pozdĺž jej paží. Ani sa neodvážim pozrieť jej do očí. Viem, čo v nich uvidím. Opovrhnutie, hnev, sklamanie.

Mia však natiahne ruky späť, chytí mi tvár do dlaní a prinúti ma pozrieť sa na ňu. „Milujem ťa, Emanuel Santos a viem, že to pre teba nebolo jednoduché. Viem, že si celé roky žil v obrovskej vine, ale teraz máš možnosť si odpustiť. Máš možnosť začať znova žiť. Aj Alejandra by si to priala. Milujem ťa." Usmieva sa na mňa.

Čože? Ona ma nepočula? Miluje ma?

„Miluješ ma?" opýtam sa užasnuto.

„Ja nie som tá, ktorá by ti mala odpustiť, ktorá by ťa mala súdiť. Teraz si niekto iný a je len na tebe, ako sa k tomu postavíš. Je čas obrátiť list, je čas začať písať nový príbeh. Náš príbeh. Popros o odpustenie, ale nie mňa, nie ich, nie Boha, nie svoju rodinu. Popros o odpustenie samého seba."

Ihneď ju schytím do náručia a prudko ju pobozkám. Nedýcham, nemyslím, nepočujem, len prijímam. Všetku lásku, ktorú mi dáva, všetku vieru, ktorú dokážem cez jej pery nasať.

„Milujem ťa," poviem cez bozky. Neviem, či mi rozumie, ale pousmeje sa mi do pier a ja už nečakám. Mia má pravdu. Nemôžem čakať, že mi odpustí, veď ona nemá čo. Nemôžem žiadať Boha, keďže on za nič nemôže. Môžem len dúfať, že sa raz dostanem do bodu, kedy si dokážem uľaviť od večných výčitiek, ak vôbec. Lenže to, že som to dnes zo seba dostal, mi dodalo nové sily. Nový pohľad na vec.

Mám nádej.

Táto poviedka je krátkym bonusom k hlavnému dielu Len nepovedz nie, kde sa v prvom rade dočítate osud vyššie spomínaného Colea Gelbera s jeho palacinkou. Nech sa páči, len sa začítajte.