Za krásny, dych-berúci cover opäť ďakujem MichaellkaB 💖

Hovorili, že som tlustá, nepotrebná, škaredá. Najhoršie na tom bolo, že som sa tak po čase aj začala cítiť. Po niekoľkých mesiacoch som sa začala ponevierať ulicami ako mátoha, smutná, plná depresie a bez vidiny lepšieho života.

Škola ma nebavila, moji rovesníci sa mi vysmievali. Nemala som žiadne ciele, žiadne kamarátky a už vôbec žiadnych kamarátov. Chalani ma obchádzali z diaľky, vraj so mnou nechceli mať nič spoločné. Načo som tu vlastne bola?

Nebola som výnimočná, neovládala som cudzí jazyk, v športe som tiež veľa vody nenamútila. Iba jednoduchá, klasická baba. Dievča, ktoré túžilo po poznaní, po láske a hlavne po záujme.

*

„Povedz mi, čo ťa trápi, Amy. Od toho tu si," povedal mi milým hlasom. Koľkýkrát tu už som? Nepočítala som návštevy, ani hodiny strávené u psychológa, pretože mi to zjavne nepomáhalo. Môj prospech sa zhoršil, začala som si ubližovať. Moja existencia tu už nestála za nič, tak prečo si to trošku neokoreniť?

Na moju smolu mi na to ale prišli rodičia. Nikdy sa o mňa nejako nezaujímali, ale zranenia a rezné rany na mojich rukách a nohách si zrovna všimnúť museli, no keď ma v škole šikanovali, vtedy si svoje oči zatvárať mohli.

„Nič," stále tá istá odpoveď.
„Takto ti ale nepomôžem."

*

Ležala som v nemocničnej izbe, na bielej posteli a ruky som mala obviazané novým obväzom. Črtali sa na ňom nové krvavé stopy, pretože som nedokázala ležať nepohnuto a chcela som sa vytrhnúť.

Áno, môj život už nemal zmysel, ale oni to stále nechápali.

„Amy," oslovil ma milo a jemne, aby som sa nevyľakala. „Prečo si to urobila?"
Zahľadela som sa do jeho modrých očí a uvidela v nich nehu. Žiaden odpor, žiadne opovrhnutie, či smiech, ba dokonca som tam nezahliadla ani súcit. Bola tam jedine neha.

„Už to takto ďalej nevládzem. Neznášam svoj život. Som nanič. Nikto ma nemá rád, rodičia na mňa kašlú. V škole som každému na smiech a nič nedokážem!" vyliala som si svoje srdce. Musela som mu pripadať ako taká chudera, ktorá sa nevie sama o seba postarať, ale bolo mi to už úplne jedno.

„Ja ťa mám rád," povedal po chvíli ticha.

Vtedy som si uvedomila jednu veľmi podstatnú vec. Nemal na sebe biely plášť. Doktor William prišiel za mnou v civile. Za svojou pacientkou, ktorá leží pripútaná na lôžku, aby si znova neublížila. No neprišiel za mnou ako lekár.

*

Dni plynuli a moja izba sa mi zdala čoraz viac a viac útulnejšia. Nemala som v nej žiaden nábytok, kde by som si mohla ublížiť, iba jednoduchú posteľ, jednu lampu a skriňu, ktorá zívala prázdnotou. Moje jednoduché šatstvo sa zmestilo na jednu poličku. Odjakživa som nebola náročná a to sa týkalo aj starosti o svoj zovňajšok.

Potom prišli decká z ulice a zo školy a moje už beztak chabé sebavedomie utŕžilo jednu z mnohých rán, ktoré potom roky nasledovali.

Zo svojich priemerných šesťdesiatdeväť kíl, ktoré na moju výšku boli tak akurát, sa mi „podarilo" zhodiť na päťdesiatpäť. A to len vďaka posmeškom. Vedela som, že to nebolo zdravé, ale vtedy som to neriešila. Onedlho sa objavili problémy so zažívaním, vyprázdňovaním a príjmom potravy. No moje sebavedomie ani lepšia postava nedostala o stupienok vyššie.

„Ako sa tu cítiš?" prišiel nehlučne a tak som sa ho trošku zľakla. „Prepáč, nechcel som ťa vyľakať."
„To je v poriadku, bola som zamyslená," klamala som. V poslednej dobe som v tom bola majster, aj keď miestami som si myslela, že ma svojim pozorným zrakom prekukol.
„Tak?" zrejme čakal na odpoveď.
„Je tu pekne," nič viac som zo seba nedostala. Rozprávanie mi už niekoľko dní robilo problém.
„Amy, ja som sa pýtal, ako sa tu cítiš."
„Ako vo väzení."

*

„Akú si dáš?"
„Čokoládovú," musela som sa usmiať a William na mňa spätne žmurkol.

Po týždni od môjho smelého vyhlásenia mi Will vybavil priepustku, samozrejme so sebou v sprievode. Zašli sme si spolu pešky do neďalekého mesta na zmrzlinu. Tú som už roky nejedla a teraz mi momentálne padla veľmi vhod.

Spoločne sme sa prechádzali cez park, ktorý sa vlnil stredom námestia a po dojedení sme sa usadili na voľnú lavičku. V tichosti sme sledovali okoloidúcich, deti kŕmiace holuby a štekajúcich psov pobehujúcich všade dookola. Naproti parku bola promenáda, kde bolo množstvo malých obchodíkov, ktoré lákali k nákupom.

„Je ti lepšie?"
„Áno."
„Prečo si to urobila?" dnes mi tu otázku položil celkom skoro. Zvykol si to nechávať ako eso v rukáve až na večernú terapiu.
„Už som ti to hovorila."
„Povedz mi pravdu. No tak, Amy. Som tu pre teba a záleží mi na tebe."

Pozrela som sa na neho, priamo do jeho skúmavých očí a zatúžila som povedať pravdu. Po dlhom čase som cítila náklonnosť od človeka, ktorým som spočiatku pohŕdala. Veď ako by mi len taký mladý doktorko pomohol. No časom som si k nemu našla cestu a on bol veľmi vytrvalý. Keď som nerozprávala, netlačil na mňa. Keď som bola ticho, zdieľal ho so mnou. Keď som rozprávala, pozorne počúval. Uvedomila som si, že od začiatku pri mne stál.

„Nemám sa rada, ako by ma mohol mať rád niekto iný? Cítim sa nezaujímavo, nepodstatne a nechcená."
„Ale no tak, Amy. Veľmi sa podceňuješ a zatváraš oči pred očividnými faktami. Keby si k sebe niekoho pustila, zistila by si, že sa niekomu páčiš. Niekto ťa má naozaj rád a túži s tebou tráviť čas. Niekto chce, aby si sa mu otvorila a pustila ho k sebe. Ten niekto ti ukáže, aká si krásna, povie ti, že stojí za to žiť a presvedčí ťa o tom, aká si podstatná na tomto svete a hlavne pre neho."

*

Presne sedem týždňov prešlo, odkedy som nastúpila na psychiatriu a mohli ma konečne pustiť. V mojom posudku stálo, že som sa podrobila všetkým terapiám, po niekoľkých dňoch začala aktívne spolupracovať a môj pokus o ukončenie života som oľutovala. To bol podstatný krok k prepusteniu.

So všetkým týmto prišlo ale aj uvedomenie, že naozaj nie som jediná, ktorá trpí. Každý deň som trávila rozhovormi s doktorom Williamom a spoločne sme trávili aj jeho voľný čas.

Will prišiel o rodičov veľmi mladý a dlho trpel v detskom domove. Žiadnu inú rodinu nemal a keď videl to utrpenie okolo seba, presne vedel, na akú dráhu sa v živote dá. Neskôr, keď už rozbiehal svoju kariéru, som mu prischla medzi prvými pacientmi ja.

Mladá, životom skúšaná devätnástka, ktorá nepoznala všetky nástrahy života a len si myslela, že jej problémy sú tie najväčšie na svete.

No on mi ukázal aj inú cestu. Cestu sebapoznania a uvedomenia si vlastnej hodnoty. O tom to celý čas bolo. Nájsť samu seba a ja som na to prišla našťastie skoro. Už som nepotrebovala chudnúť, vyzerať lepšie do plaviek, skrášľovať samú seba pred zrkadlom. Konečne som sa cítila vo svojom tele dobre a pohľad do zrkadla som si doslova užívala. Prišlo mi až ľúto, akou cestou som si ale musela prejsť, aby som na toto poznanie prišla.

Cesta však nakoniec stála zato, pretože som spoznala jeho. Môjho doktora, môjho Willa.

*

„Gratulujem, srdiečko. Vždy som vedel, že to dokážeš," zneli jeho slová, ktoré sa mi ozývali v hlave neustále dookola. Na mojej tvári trónil úsmev veľký ako samotná hora Mount Everest. V tomto momente som bola najšťastnejšia žena na svete. Kráčali sme ruka v ruke aj s mojim diplomom naprieč hlavnou ulicou a užívali si slniečko, ktoré sa opieralo do našich pliec.

„Ďakujem ti. Iba vďaka tebe som tam, kde som, vieš, že bez teba by som to nedokázala."
„Amy, toto ani nehovor. Školu si dokončila vlastnými silami, ja som ti len ukázal ten správny smer."

Áno, mal pravdu. Školu som urobila sama, ale podľa môjho skromného názoru môžem za všetko vďačiť len jemu. Bez neho by som možno umrela.

„Will, čo by si povedal na to, keby sme si vyšli spolu niekam na dovolenku?" navrhla som, pretože som skutočne túžila vypadnúť z tohto mesta. Hoc aj len do hôr, neďaleko, ale predsa len niekam.
„Už som sa bál, že tu budeš chcieť stvrdnúť celé leto."

Obaja sme sa na seba pozreli a rozosmiali sa na plné kolo. Toto bol môj Will. Stále ma podporoval, niekoľko rokov pri mne stál v dobrom aj v zlom, aj keď zásadnú otázku mi ešte nepoložil. Možno sa bál mojej odpovede, ale ja by som mu už nikdy nepovedala nie. Jemu vďačím za svoj život, za lásku, ktorú každý deň spoločne pestujeme a za každý deň, ktorý obaja strávime spolu. Vážime si samých seba a plne sa vo všetkom podporujeme. Viem, že nie každý má také šťastie, ale na mňa sa skutočne usmialo v ten deň, kedy som prvýkrát otvorila dvere jeho pracovne a spoza stola sa na mňa usmialo, vtedy ešte mladé ucho, William. 

Druhá poviedka je na svete a ja som veľmi dlho uvažovala, či ju zverejním. Je to téma, ktorá sa týka mnoho dievčat a nie každá má to šťastie, že si svoju cenu uvedomí. 

Viem, že toto je len slabý odvar toho, s akými problémami sa denno-denne potýka nie jedna z nás a som si plne vedomá toho, že takto ľahko to v živote nejde. Ja som koniec samozrejme prifarbila a urobila sladký Happy End, čo nie vždy korešponduje so skutočnosťou. 

Tu je to však možné a každej, ktorá toto číta a či už osobne, alebo sprostredkovane sa jej to bude  týkať, by som chcela odkázať, aby sa nebrali tak vážne a užívali si krásy života a ten je samozrejme aj o bolesti. No tá pominie a ostane to krásne.

PEACE  ♥♥♥