O pár hodín neskôr sa znovu pozrel na hodiny. Bolo dosť neskoro a prekvapilo ho, keď si uvedomil, že ho tentokrát Jimin nepožiadal, aby mu pomohol s prípravou večere. S povzdychom zatvoril laptop a vstal z postele, vojdúc do kuchyne, bola v nej úplná tma.

„Jimin?" zašepkal a zasvietil.

Jimin bol rozvalený na stole, poznámky všade okolo neho. Keď rozsvietil, vydal zvuk podobný zakňučanie a tvár sa mu skrútila zamračením. Taehyung cítil, ako sa mu pery roztiahli do úsmevu; chudák Jimin, škola, hodiny tanca a skúšky si na ňom vybrali tvrdú daň, ak takto zaspal. Pristúpil k Jiminovi a pomohol mu postaviť sa zo stoličky.

„Poďme, čas spať," povedal, odnesúc Jimina do spálne. Bolo to skôr ťahanie ako nosenie, pretože Jimin mohol byť nižší, no stále bol ťažší ako on a Taehyung sa modlil k bohu, aby ho na druhý deň nebolel chrbát.

Uložil Jimina na posteľ a bol pripravený vrátiť sa do svojej izby, no z ničoho nič k nemu vystrelila Jiminová ruka a chytila ho za rukáv. Otočil hlavu smerom k nemu a prižmúril oči.

„Zostaň," zamrmlal a ťahal Taehyunga za rukáv, „je mi zima."

Taehyung mu chcel navrhnúť, že zatvorí okná, no slová mu uviazli v krku. Vedel, že je to zlý nápad, keď videl, že Jimin bol v poslednej dobe to, čo ho pomaly viedlo k tomu, aby stratil aj to posledné, čo zostalo z jeho dôstojnosti. Ale ako mu mal povedať nie? Bolo nemožné a pravdepodobne aj veľmi protizákonné odmietnuť Jimina, najmä keď bol tak trochu v polospánku a unavene sa naňho pozeral.

„Posuň sa," zašepkal Taehyung a potom vkĺzol pod prikrývku.

Jimin si šťastne povzdychol, otočil sa a chrbtom sa oprel o Taehyungovú hruď. A buď sa Taehyungová teplota rovnala ohrievaču alebo muselo byť Jiminovi naozaj zima, pretože keď sa nohami dotkol tých Taehyungových, boli ľadové ako cencúle. Jimin ho chytil za ruku a pritiahol si ju k sebe, prepletúc si s ním prsty. Už nejaký čas sa spolu neobjímali, no Taehyung nevedel povedať, čo si myslí o tom, mať Jimina v náručí. Bolo mu to zvláštne povedomé; citrónová vôňa Jiminovho šampónu, ktorý mu pripomínal domov, takže si nos zaboril do jeho vlasov a zatvoril oči.

„Tae?" Jiminov hlas bol tichý, nežný a ak by nebol tak blízko, chýbalo by mu to.

„Mmm?"

„Ďakujem, že sa o mňa staráš."

„Ja vždy," zamrmlal Taehyung skôr, než ho Jiminovo pravidelné dýchanie uspalo.

©mucha [ao3]
All rights reserved