Nasledujúce dni boli pre Taehyunga tie najhoršie, aké kedy zažil. Keď sa Jimin vrátil domov, išiel rovno do svojej izby bez toho, aby sa naňho pozrel. Taehyungovi z toho zovrelo srdce, no zároveň sa mu uľavilo. Predstava rozhovoru s Jiminom o jeho pocitoch ho desila. Uplynulo niekoľko dní, počas ktorých sa navzájom sebe vyhýbali ako moru. Jimin sa zobúdzal skôr ako obvykle a odišiel hneď, ako sa osprchoval. Taehyung sa tiež rozhodol spraviť nejaké extra zmeny, takže prišiel domov, až keď Jimin spal. Denne si nevymenili viac ako päť slov a tie slová väčšinou súviseli s nákupmi a účtami. Bolo to zničujúce, aj keď iste, hádavali sa (aj keď to technicky hádka nebola), ale nikdy to nebolo až takéto zlé. Ich hádky boli veľmi krátke, pretože ani jeden nevedel byť na toho druhého naštvaný dlho. Navyše väčšina z tých sporov sa stala pred rokmi, keď testovali hranice, do akej miery je možné ich prekročiť, no nikdy sa nehrali na tichú domácnosť. Viedlo to Taehyunga k zrúteniu, no aj napriek tomu odmietal s tým niečo robiť, aj keď mu Yoongi každý deň písal správu, pýtajúc sa, či sa konečne porozprával s Jiminom.

Bolo to vtedy, keď ho prišiel navštíviť do práce a Taehyung si nedokázal vymyslieť ani slušnú výhovorku, ktorou by Yoongiho konečne odbil.

„Dobre, stačilo," oznámil, prudko položiac šálku. „Zajtra pôjdeš ku mne a dostanem do teba nejaký rozum, rozumieš?"

„Nemôžeš to urobiť teraz?" ozval sa Hoseok a vzal si od neho pohár, skúmajúc, či nie je prasknutý. „Štve ma to už. Miesto toho, aby pracoval, stále na Facebooku sleduje Jimina."

„Nemôžem si pomôcť, nie je toho veľa, čo by som mohol robiť," zamrmlal Taehyung a oprel sa o pult, ktorý mu slúžil ako opora.

Hoseok nad jeho slovami iba pretočil očami a potom obviňujúco ukázal prstom na Yoongiho.

„Je to tvoja vina, takže by si to mal čo najskôr napraviť."

A na ďalší deň sa Taehyung ocitol u Yoongiho v byte, sediac na gauči sa hral s prstami, zatiaľ čo Yoongi naňho civel z kresla.

„Nič nehovoríš," povedal, pretože ticho a spôsob, akým s Yoongi naňho pozeral, spôsoboval, že ho striaslo. Premýšľal, čo to bol dobrý nápad. Aspoň Hoseok vedel, že je tu, takže ak by sa ho Yoongi chystal zabiť, pomohol by mu. Pravdepodobne. Naozaj dúfal, že aspoň Hoseok je na jeho strane.

„Čakám," oznámil Yoongi. „Sklapni a premýšľaj, čo by si chcel Jiminovi povedať."

„Budeme to trénovať? Yoongi, nemyslím si, že..."

Jeho slová zanikli v ticho, pretože sa z ničoho nič otvorili dvere od Yoongiho bytu a nevošiel dnu nikto iný než Park Jimin.

„Ahoj, Yoongi... oh," povedal, keď si na gauči všimol Taehyunga. Jeho výraz zvážnel a o krok ustúpil. Očividne na to Yoongi čakal, pretože popadol Jimina a Taehyunga za zápästia a odtiahol ich do kuchyne. Taehyung počul zvuk zamknutia dverí a Jimin zjavne tiež, pretože silou mocou stláčal kľučku. Dvere sa však ani nepohli.

„Yoongi, toto nie je smiešne, pusti nás von!"

„Pustím, ale nie predtým, ako sa spolu ako dospelí porozprávate." Yoongiho hlas bol dverami trochu tlmený, no Taehyung mohol prakticky počuť iróniu, keď povedal slovo 'dospelí'.

„Som si istý, že zamknúť nás tu je podobné ako únos, čo je naozaj nezákonné," oznámil, aj keď vedel, že je to zbytočné.

„Sklapni a vyriešte si to. Bolí ma z teba hlava."

©mucha [ao3]
All rights reserved