„To je niečo, s čím ti môžem pomôcť," pustil mu ruky Yoongi a popadol dve fľaše piva. Položil ich na stôl a jednu Taehyungovi.

„Vypi to, dieťa. A vážne, prestaň preháňať. Som si istý, že to všetko skončí celkom dobre."

„Ako to môžeš vedieť?" zamrmlal Taehyung, otvoril fľašu a priložil si ju k perám.

Yoongi sa oprel a pohľad mu potemnel.

„Som múdry a mám skúsenosti, viem o takýchto veciach."

Taehyung mu práve pripomínal, že je iba o dva roky starší, keď sa z ničoho nič z dverí ozval hluk a do kuchyne vtrhli dvaja ľudia, ktoré sa držali jedna druhej.

Taehyung nebol nikdy zapletený do bitky; bol to fakt, ktorý ho každodenne prekvapoval (niektorí ľudia jednoducho nezvládajú jeho opilecké nálady).

Tých dvoch ľudí, ktorí vtrhli do miestnosti, poznal. Bol to Jimin a Jeongguk. Neboli na seba zavesení, nie tak úplne. Jeongguk mal ruky omotané okolo Jiminovho pásu a rukami vkĺzol pod jeho košeľu. No vec, ktoré Taehyungovi zovrela žalúdok bola, že Jeonggukové pery boli pritisnuté k tým Jiminovým a pohybovali sa oproti sebe tak, aby bolo úplne jasné, že ten bozk nie je nútený.

Istá časť Taehyungovho mozgu bola prekvapená, že nechce Jeongguka od Jimina odstrčiť. Nie, cítil sa zvláštne pokojne, takmer otupene a neustále s masochistickým potešením sledoval scénu pred sebou. Bolo to takmer, ako pozerať sa na autonehodu; bolo to hrozné a zvieralo mu to žalúdok, no nedokázal odvrátiť zrak. Aspoň vedel, že to nerobia kvôli Yoongimu; Jimin a Jeongguk ani na sekundu neotvorili oči a tento fakt spôsobil, že sa Taehyungovi prestali chvieť prsty.

Keď sa postavil, pocítil závrat a tlmene počul Yoongiho znepokojený hlas, ktorý sa ho pýtal, či je v poriadku.

„Áno," počul, ako to sám povedal. „Som fajn. Musím len... idem do kúpeľne."

Nečakal na Yoongiho odpoveď a miesto toho sa presunul do obývačky. S každým krokom mal nohy stále ťažšie a ťažšie ako balvany, videnie sa mu zahmlievalo a zameral sa len na spôsob, akým sa Jiminové prsty hrali s Jeonggukovými vlasmi. Zahnal tú myšlienku do zákutia mysle a uvoľnil dych, ktorý celý čas, kým vychádzal z kuchyne zadržal (a ak plecom narazil do toho Jeonggukovho, bolo to len preto, že ten kretén blokoval dvere).

Keď vychádzal z Hoseokovho domu, takmer niekoho odstrčil na cestu. Bolo mu zo seba zle; alkohol mu bol ťažký na žalúdok a hrdlo ho stále pálilo. Začal kráčať, bol rád, že vzduch bol studený a čerstvý, pretože mu vyčistil hlavu, a keď bol na polceste od Hoseoka, striasla ho zimnica. Vtedy si uvedomil, že kabát nechal na chodbe.

„Kurva," zaklial si popod nos a rukami sa objal. Vrátiť sa na párty, bolo teraz to posledné, čo chcel, a tak zrýchlil a dúfal, že tam zajtra jeho kabát stále bude.

V noci bola obloha samý oblak, no keď zdvihol hlavu, stále mal v sebe určitú časť nádeje, že sa mu podarí zazrieť padajúcu hviezdu.

Pred rokom, keď Taehyung dostal na svoje narodeniny ďalekohľad, spolu s Jiminom sa ho pokúsili skúsiť. Kedysi trávili nespočetne letných nocí vonku a ležali na deke na záhrade rodiny Park. Obaja chceli byť tými, kto padajúcu hviezdu uvidia, dúfajúc, že sa im splnia všetky sny o nových bicykloch a šteniatkach. Zatínali zuby, snažiac sa zostať nezaspať, rozprávajúc si strašidelné príbehy a jediac sladkosti od pani Park. Nemohol si spomenúť, či sa im niekedy podarilo vidieť aspoň jednu padajúcu hviezdu.

Taehyung sledoval oblohu, no jediné, čo videl, bolo malé blikajúce svetlo, pochádzajúce z lietadla tisíce kilometrov nad ním. Teraz bol starší, vedel, že padajúce hviezdy neplnia želania, no práve teraz... práve teraz, by si rád jedno želal.

Naozaj si nepamätal, ako sa dostal domov, nespomínal si ani na jednu vec z cesty naspäť. Stále si hľadel na topánky, tvrdý alkohol mu zahmlil myšlienky a automaticky robil jeden krok za druhým.

Až keď ležal v posteli, všetko sa to naňho zrútilo. Pozeral sa na strop a snažil sa zastaviť to, že sa mu točil celý svet. Keď sa mu z hrdla vydral úbohý, malý vzlyk, bol to signál uvoľniť slzy, o ktorých si ani neuvedomil, že ich drží späť. Bol opitý, bol unavený, mal skurvene zlomené srdce a Taehyung prvýkrát plakal, až kým nezaspal. Dúfal, že tá neznesiteľná bolesť v jeho hrudi zmizne a rozplynie sa ranným svetlom.

Prebralo ho až buchnutie vchodových dverí. V izbe mal takú tmu, že mu trvalo pár sekúnd, kým dokázal rozpoznať nejaké útvary, zatiaľ čo načúval zvuku mimo svojej izby. Jimin bol späť a bol skurvene vytočený. Uvedomil si to, keď počul, ako Jimin zanadával, na čo do niečoho narazil, pravdepodobne do poličky. Taehyung uvažoval, či bude každou sekundou počuť Jeonggukovo tiché chichotanie. Miesto toho zaznel zvuk tichých krokov, ktoré sa blížili k jeho izbe. Tesne predtým, než sa dvere so zavŕzganím otvorili, zatvoril oči a z chodby do jeho izby prenikol lúč svetla.

„TaeTae?" zašepkal a Taehyung pevnejšie zatvoril oči, nenávidel, ako znel Jiminov hrubý hlas.

Počul, ako sa niekoľko sekúnd opieral o dvere a potom sa kroky približovali. Cítil Jiminovú kolínsku a pot, keď sa sklonil nad postel, cítil teplo jeho tela a na chvíľu stuhol. Očakávanie, čo by od neho Jimin mohol chcieť, spôsobilo, že Taehyungovi sa v hrudi rozbúchalo srdce, no všetko, čo chcel, bolo, aby sa išiel pojebať a nechal ho na pokoji. Jiminová prítomnosť mu spôsobovala na pokožke svrbenie a takmer nedýchal, keď cítil, ako sa mu prikrývka zľahka dotkla pleca. Jimin ho, kurva, zakryl. Jeho najlepší kamarát a muž, ktorého miluje, sa ubezpečil, že je mu pohodlne, že je v poriadku. Taehyung nikdy nechcel prestať existovať viac ako teraz.

Jimin sa nehýbal, čo bolo ako veky, než si povzdychol a vyšiel von, potichu za sebou zatvoriac dvere. Taehyung otvoril oči a premýšľal, ako dlho mu bude trvať zaspať. Nemohol dovoliť Jiminovi, aby ho zmiatol, zaumienil si to, no tak trochu zlyhal, keď cez okno prenikli do jeho izby prvé lúče ranného svetla, zatiaľ čo sa prichytil pri tom, ako sníva o jeho jemných perách, tancovaním pod stroboskopom a padajúcich hviezdach.

©mucha [ao3]
All rights reserved