,,Pokiaľ nezomrieme, bude to pekelný príbeh."

Spoznať Reeda bola jedna vec.

Druhou bolo cítiť strach, ktorý vo mne vyvolal.

Síce som sa neskôr počas nášho rozhovoru dokázala uvoľniť, po celý ten čas som bola ostražitá. Netušila som, čoho je schopný. Naša prechádzka sa skončila v momente, kedy sa objavili jeho dvaja súrodenci.

Michael a Silas.

Za Michaelovu prítomnosť som bola vďačná, bol vtipný a vzduch, ktorý tak nepríjemne oťažel zrazu zredol a ja som sa cítila oveľa lepšie. Domov som prišla celkom rýchlo, nechcela som sa obzerať za seba. Síce som sa nebála, chcela som sa čo najskôr schovať pod moju perinu a nikdy z nej nevyliezť. To, však nebolo možné. Zajtra ma čakala škola a ja som musela urobiť všetko preto, aby som do nej išla. Ďalší telefonát od mojej matky by som naozaj nezniesla.

Prezliekla som sa do pyžama a ľahla som si do postele. Myšlienky mi však stále utiekali k chalanovi, ktorého som dnes spoznala. Vysoká postava, svaly a ten vlk. Tak nádherný, čierny ako tá najtmavšia noc.

,,Je to iné ako žiť osamote, máš okolo seba ľudí, čo ťa ochránia a bojujú za teba ak to je nutné. No, zároveň to vyžaduje veľa zodpovednosti. Ak si súčasťou svorky, stávaš sa súčasťou aj života, ktorý vedieme. Nie je vždy jednoduché vychádzať s každým, no práve svorka ťa robí silnejšou a odolnejšou. No, je to však život plný nástrah, nikdy nevieš kedy na teba spoza kríkov vyskočí vlk, ktorý sa rozhodol, že vyvolá vojnu na hraniciach. Nebojujeme teraz tak často ako v minulosti, no stále sa nájde pár odvážlivcov, ktorý si myslia že systém potrebuje zmenu."

Závidela som život vo svorke. Ja som musela bojovať sama za seba a nie vždy to bolo jednoduché, učila som sa na vlastných chybách a nočné mory, ktoré ma dodnes prenasledovali mi pripomínali, že si mám dávať neustále pozor.

***

,,N-nie. Prosím, pustite ma!" Snažila som sa vymaniť z mužského zovretia, no bol príliš silný na to, aby som mu mohla vzdorovať.

,,Vlčica, hmm..a navyše nespútaná. Čo keby som si ťa privlastnil? Hm? Poznačím ťa a už ťa tvoj druh nebude chcieť. Odhodí ťa ako zlomené šteňa a ty budeš sama. Oh áno, tá predstava sa mi veľmi páči." Zmietala som sa a snažila som sa ho kopnúť, aby jeho zovretie povolilo, no nepomohlo. Bol to chlap okolo štyridsiatky, ktorý sa ma dotýkal na miestach, ktoré boli slizké. Jeho jazyk mi oblízol nebezpečne kľúčnu kosť a ja som naklonila hlavu nabok. ,,Keď sa mi nechceš podvoliť, nedovolím ti odísť bez ujmy." Zreničky sa mi rozšírili a nedokázala som vydať ani hláska. Niečo studené a tenké sa dotklo môjho krku a už som len cítili silný zárez. Skríkla som a začala som sebou viac metať.

,,NIE!" Vystrašene som sa posadila na posteli a snažila som sa spomaliť moje dýchanie. Chytila som si krk a nahmatala som jazvu, ktorá sa mi tiahla na krku. Nepríjemná spomienka na noc, keď som kráčala domov z práce. Zavrela som oči a snažila som sa opäť tú spomienku vytesniť z mojich myšlienok. Keď sa mi to stalo, bola som krátko po premene, nevedela som bojovať a hlavne som bola slabá. Moja vlčica v tom období so mnou moc nekomunikovala a ja som nemala energiu bojovať. Najhoršie na tom bolo, že aj keď som sa na tú osudnú noc snažila zabudnúť, nedokázala som to. Nebola som dostatočne silná a odolná aby som zabudla a to ma ničilo. Po tom incidente som si zaumienila, že sa naučím bojovať, trénovala som niekoľkohodín denne len preto, aby som sa dokázala ochrániť. Bola som sama a stále sama som.

'Máme predsa Reeda.'

'Malya, nenahováraj si niečo, čo neexistuje. Reed dnes bol síce milý, no začiatok nebol moc príjemný.'

'To áno, ale chcel nám pomôcť. Povedal ti predsa, že môžeš vstúpiť na jeho územie nie? To je pokrok, Sereja.'

Pokrok, nepokrok. Nemienila som sa tým teraz zaoberať, pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali 5 minút po 6.hodine ráno. Povzdychla som si, postavila som sa z postele, spravila som si rannú rutinu a odišla som do kuchyne aby som si pripravila raňajky. Niekto by si pomyslel, že keď ste vlkom mali by ste jesť hlavne mäso, surové, no nie je tomu tak. My vlci dokážeme vďaka našej ľudskej stavbe tela fungovať aj s jedlom, ktoré je tepelne upravené a nemusí sa v ňom nachádzať mäso. Dnes som dostala chuť na sladké raňajky a tak som si pripravila cesto na palacinky podľa receptu mojej starej mamy.

Stará mama bola úžasná žena. Nežila s rodičmi blízkosti Bakersville, no v odľahkej dedinke, ktorá mala iba 40 obyvateľov. Mala malý tehlový domček s obrovskou záhradou a ako dieťa som sa tam rada chodila hrávať. Moje letné prázdniny som vždy prežila u babky, no nič mi nechýbalo. Každý deň sme vypekali rôzne dobroty a všetko, čo o varení viem teraz, som sa naučila priamo od nej. Skvelý človek soo srdcom na správnom mieste. Milovala som ju viac ako mojich rodičov.

,,Pamätaj vĺčiatko, nech sa stane čokoľvek, človeka, ktorého v budúcnosti stretneš budeš ľúbiť až na Mesiac."

Stará mama ma vždy oslovala "vĺčiatko". V detstve som tomu nerozumela, no vždy keď som sa jej spýtala prečo ma práve takto volá, odmietla mi odpovedať. Nazdávala som sa, že sa bojí mojich rodičov, ktorí s mojimi návštevami starej mamy nikdy nesúhlasili, no vždy som si dokázala vydupať svoje. A oni sa skôr či neskôr vzdali v môj prospech. Mali odo mňa aspoň pokoj a ja som mohla stráviť letné prázdniny so ženou, ktorá pre mňa znamenala oveľa viac ako vlastná matka. Do cesta na palacinky som pridala kúsky rozpučeného banánu a poriadne som to celé premiešala. Na naberačku som nabrala potrebnú vrstvu a vyliala som ju na vopred pripravenú panvicu. Pripravila som si však príliš veľa cesta, vec, ktorá mi nikdy nešla. Nevadí, rozhodla som sa, že poteším Michaela a donesiem mu palacinky. Ak by som však stretla Reeda, aj jemu by som nechala. Chcela som sa im poďakovať za včerajšok, no hlavne Reedovi, že ma nezabil.

Hah.

Keď si predstavím, ako mohol včerajšok dopadnúť, nepríjemný pocit sa mi usídlil v žalúdku. Mala som šťastie, že ma Reed pred mojím odchodom varoval, aby som sa vyhýbala severnej hranici. S mojím neuveriteľným šťastím by som tam nechtiac vstúpila a dopadla by som veľmi zle. Síce som bola rýchla, pochybujem, že by sa mi podarilo prísť až k bráne kde sídlila práve Reedova svorka. Hlavne by som ich nikdy nechcela ohroziť, čo by znamenalo len jednu vec. Obetovala by som sa, aby som do svojich problémov nedostala ľudí, ktorí nič neurobili a boli nevinní.

Zabalila som hotové palacinky do pripravenej plastovej nádoby a nechala som ich na stole. Odišla som sa pripraviť do izby a vykukla som von oknom. Na to, že bolo skoro ráno, slnko už poriadne svietili a pomaly stúpalo na horizont. Počula som štebot vtákov a zhlboka som sa nadýchla. Ranný, svieži vzduch mi prečistil nosné dutiny a ja som si vychutnávala prvé ranné lúče.

Pristúpila som k malej, no za to priestrannej skrine a vybrala som si odtiaľ rifľové slabomodré kraťase a crop-top. Obliekla som sa, obula a do tašky som si vložila palacinky. Otvorila som vchodové dvere a vyšla som na ulicu.

***

Do školy sa mi podarilo prísť s 20 minútom predstihom.

Vstúpila som do budovy a kráčala som až k mojej skrinke. Otvorila som ju a vložila som si do nej učebnice, ktoré dnes budem potrebovať až neskôr. Zavrela som skrinku a s ľakom som odskočila.

,,Reed." Vydýchla som zadržiavaný vzduch a odstúpila som pár krokov od neho.

,,Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť. Uvidel som ťa stáť pri skrinke, tak som si povedal, že sa prídem opýtať či si v poriadku po včerajšku." Musela som uznať, že Reed sa naozaj snažil. Bol milý, no stále som mala v hlave výstražnú kontrolku, ktorá mi vravela, aby som si na neho dávala pozor.

'Ach, koľkokrát ti mám ešte povedať, že nám ten chalan neublíži?'

,,Som v poriadku. Ďakujem za včerajšok a na znak odpustenia som spravila palacinky. Neviem, či ich máš rád, no chcela som sa ti nejako revanšovať za spôsobené problémy." Reed sa rozosmial a ja som na neho nechápavo pozrela.

,,Aké problémy prosím ťa? Nemal som práve najlepšiu náladu, to ja by som sa ti mal revanšovať, nie ty mne. Ale tie palacinky príjmem, neraňajkoval som a milujem sladké." usmiala som sa a otvorila som skrinku. Podala som Reedovi nádobu s palacinkami a on ju s úsmevom prijal.

,,Čo to tu máme? Palacinky? Čím si to tento hajzlík, menom Reed, zaslúžil?" S vážnou tvárou sa pri nás zastavil Michael a ja som vybuchla smiechom. Obaja bratia na mňa pozreli. Jeden s vážnou tvárou a ten druhý pobavene.

,,Aby si vedel milý braček, nepodelím sa s tebou." Reed sa na neho pozrel s vážnou tvárou a ja som sa znovu zasmiala.

,,Ale braček veď vieš, že ťa ľúbim. No ták, musíš sa so mnou podeliť!" Michael dupol naoko nahnevane nohou a pozrel sa pritom na mňa.

,,Na mňa sa nepozeraj, tvoj brat o tom rozhodol." Zdvihla som rukami v obrannom geste a ľútostne som sa pozrela na Michaela.

,,Viete čo? Kašlem na vás! Teda nie, inak. Kašlem na teba Reed, ideme do triedy Sereja?" opýtal sa ma a ja som prikývla.

Rozlúčila som sa s Reedom a spoločne s Michaelom v pätách som odišla na prvú hodinu. Počas celej 3 minútovej cesty až do triedy, kde sa mala konať hodina občianskej výchovy som počúvala o tom, aký bol Reed počas detstva, čo ma nútilo väčšinu času sa smiať. Počúvať o tom, ako 5 ročný Reed naháňal motýle a myslel si, že to sú víly mi naozaj vyčarilo úsmev na tvári. Michael bol skvelý chalan a ja som bola rada, že mám vo svojom živote práve jeho. Dodával mi nádej, rozosmieval ma, no čo bolo hlavné nepýtal sa na jazvu, ktorú si očividne všimol.

Tento deň sa naozaj zapíše do dejín.

To som však netušila, čo sa stane o pár hodín neskôr.