,,Všetci sme zlí, v príbehu niekoho iného."

Po dvoch hodinách pracovania a vyplňovania zbytočných papierov ma čakalo ešte online stretnutie s vlčou radou. Tieto porady som naozaj neznášal a ak by som mohol nechal by som byrokratické časti na Silasovi. Môj brat sa vyžíval v konverzovaní so zabednenými členmi, vedel ako na nich.

***

,,Čiže Phoenix nedostane trest, len preto lebo ty si sa na to necítil?" šedivého chlapa menom Marcus som počúval už dobrých 15 minút. K slovu som sa dostal iba raz, aj to som bol prerušený.

,,Mali by sme sa venovať dôležitejším veciam. Reed sa rozhodol správne." prekvapene som nadvihol obočie, keď člen rady oponoval Marcusovi. Konečne tieto porady začínajú byť zaujímavé.

,,Máš pravdu Mavelion. Už si našiel svoju polovičku Reed?" Nutkanie odvrknúť mu na túto otázku silnelo, no vedel som, že sa musím ovládať. Nemohol som dovoliť aby ma starec dokázal rozhodiť. Zhlboka som sa nadýchol a v mysli som si opakoval odpoveď, ktorú som im vravel už tretí krát.

,,To nie je vaša vec, za prvé. A za druhé, aj keby zabudnite, že by som vám ju tak skoro predstavil. Stačilo by, že to dievča by muselo zvládať mojich dvoch bratov, nepotrebuje mať za zadkom vlčiu radu, ktorá rada rozhoduje vo svoj prospech." Zákerne som sa usmial a na Marcusovej tvári som objavil nahnevaný pohľad, ktorým ma prebodával.

,,Správaj sa slušne chlapče. Len vďaka nám si nebol odvolaný zo svojej funkcie."

,,Ale prosím vás, koho by ste sem dali? Jeden z vás by prišiel sem a vládol by svorke? Nebuďte smiešni-" zasmial som sa a oprel som sa o operadlo stoličky. ,,Pochopte, že starať sa o svorku môže iba niekto, kto vie používať mozog a aj ho používa. Ani jeden z vás by nebol hoden tohto postavenia." pohodlne som sa usadil na stoličke a s arogantným úsmevom na tvári som naklonil hlavo nabok. Vidieť ich výrazi tváre nemalo chybu a užíval som si každý jeden nenávistný pohľad z ich strany smerovaný na moju osobu.

,,Vidíme sa o týždeň. Na dnes končíme, kedže niekto dnes zjedol vtipnú kašu." Odvrkol Marcus a ja som s nadšením začal prikyvovať. Na tento moment som sa tešil od momentu ako som sa pripojil do skupinového hovoru.

,,Majte sa vĺčatká." Zakýval som im a zatvoril som notebook.

***

,,Naozaj si ich práve TY upokojil?" opýtal sa ma pochybovačne Michael a ja som na neho zagánil. Bolo v rodine známe, že práve ja som bol spomedzi bratov ten, ktorý sa snažil zachovať vždy správne.

,,Počul si braček. Kašlime na to, rada si vždy nájde spôsob ako sa k nám pozvať. Budem musieť začať hľadať ženu, ktorá sa vedľa mňa postaví a bude schopná odvrátiť hrozby, ktoré sa na nás valia."

,,Konečne si dostal rozum." Prevrátil som očami a postavil som sa.

,,Idem vyvetrať moje vlčie 'ja'. Už dlho mi Chris otravuje hlavu, aby som ho vypustil." Bratia prikývli a ja som opustil obývačku.

'Konečne trochu slobody. Mal by som ti spôsobovať bolesť vždy, keď ma dlhšie nevypustíš.'

'Zbláznil si sa Chris? Sám dobre vieš, že v škole ti slobodu dodať nemôžem.'

'Tak začni častejšie chodiť do lesa. Čím dlhšie ma držíš na vôdzke tým ťažšie je pre mňa sa ovládať.'

'Ja viem a posnažím sa, aby si nestratil kontrolu, no nečakaj odo mňa žiadne zázraky.'

Premenil som sa na vlka a rozbehol som sa do hlbokého a temného lesa. Závan vetra a studený vzduch mi dodávali energiu ísť rýchlejšie. Pridal som a čoskoro som sa ocitol na tom najkrajšom mieste. Na druhej strane lesa len pár kilometrov od ľudských domovov sa nachádzalo vyvýšené miesto odkiaľ sa dal dokonale pozorovať mesiac. Netrvalo dlho a už som opäť bol vo svojej ľudskej podobe. Sadol som si na kraj skaly a započúval som sa do zvukov lesa. Štebot nočných vtákov a cvrčky mi dávala na známosť, že sú tu a ja som sa usmial. Miloval som, keď som mohol byť sám so svojimi pocitmi a nemusel som nikoho počúvať. Hlavne nie mojich bratov, ktorí mi časom liezli na nervy. Potreboval som čas pre seba a práve toto miesto na okraji lesa mi dožičili to, po čom som tak túžil.

Stal som sa vodcom svorky príliš skoro a moja mladosť bola fuč skôr ako prišla. Starať sa svorku a viesť ich nebolo nikdy jednoduché. Veľakrát som musel urobiť rozhodnutie, ktoré sa mi priečilo a to iba pre to, lebo som nechcel byť krutou Alfou. Avšak človek mieni, osud mení.

Moji rodičia ma vychovali ako svojho nástupcu s prísnosťou v očiach. Musel som sa podriadiť tak ako ostatní. Neznášali slabosť a ich vzťah bol založený čisto na povinnostiach, ktoré vyplývali z ich postavenia.

Nemilovali sa.

Už ako dieťa som ich počul ako sa nonstop hádali, zatiaľ čo otec chcel iba jedno dieťa, mame sa narodili trojičky, čo otec netušil. Kedže som sa narodil ako prvý, otec ma vždy uprednostňoval. Mojím bratom i keď sme boli trojčatá dával pocítiť, že ja som niečo viac ako oni. Aj napriek otcovmu zákazu som svojich bratov miloval a chránil som ich.

Minulosť

,,Zbláznili ste sa vy dvaja? Vytratiť sa z územia uprostred noci?" Štekol som na svojich súrodencov, ktorí nikdy nerešpektovali pravidlá.

,,Braček, kľud. Čo sa nám tak môže stať? Sme predsa dosť silní a rýchli." A hlavne sme ešte stále mláďatá.

,,Vy tupci. Zabudli ste, že otec ma problémy so susednou svorkou? Čo ak sa rozhodnú nás napadnúť počas toho ako sa vy budete hrať na tínedžerov? Čo potom? Myslite trochu aj na našu svorku." Pohľadom som ich prosil aby sme sa vrátili domov. Vedel som, že ak nám otec príde na to, že sme odišli všetci traja budeme po krk v problémoch.

,,Zvládneme to Reed, nebuď taký pesimista a trochu si užívaj!" Michael mnou potriasol a ja som pokrútil hlavou. Povzdychol som si a nevydal som ani hlásku, pretože som z lesa niečo počul. Otočil som sa za zvukom a chalani môj pohyb zopakovali. Ako trojičky sme mali silnejšie zmysly, čo sa veľa členom nepáčilo. Dokázali sme počuť oveľa lepšie ako ostatní a to nás stavalo do nepríjemnej situácie s ostatními.

Zapozeral som sa do krovia a uvidel som nejaký pohyb. O pár sekúnd na to z krovia vyskočil obrovský vlk a začal vrčať. Nasucho som preglgol a spoločne s bratmi sme sa premenili na vlkov a rozutekali sme sa domov. Všetci traja sme zavyli na pomoc a čo najrýchlejšie sme bežali domov. V tom momente nás netrápilo, čo sa udeje doma. Potrebovali sme sa dostať do bezpečia. Na hraniciach našej svorky sme si vydýchli pretože nás tam čakala pomoc. Otec, jeho beta a bojovníci hneď ako nás uvideli sa premenili a my sme sa mohli bezpečne schovať. Premenili sme sa späť do našich ľudských podôb a z bezpečnej vzdialenosť sme sledovali ako náš otec zatúlaného vlka trhá na kusy. Narušiteľ so sebou nemal žiadnu pomoc, čo bola chyba. Ak by premýšľal zobral by si na pomoc aspoň niekoho, kto by mu kryl chrbát.

O pár minút neskôr sa otec premenil späť a s pohľadom upretým na nás prešiel okolo nás. Vedeli sme, že sme po uši v problémoch, no boli sme radi, že sme prežili.

,,Vy dvaja, takéto veci od vás očakávam nonstop. Nie som ani len prekvapený, že ste dnes ohrozili členov tejto svorky, čo mi však neskutočne prekáža je, že ste do toho zatiahli aj svojho brata! Čo keby sa mu niečo stalo? Myslíte si, že jeden z vás by bol schopný viesť jedného dňa našu svorku? Dokázali by ste byť prisnými tak ako som to učil vášho brata? Pochybujem. Ste presne ako vaša sprostá matka!"

,,Neopováž sa vravieť, že naša matka je sprosta!" Ozval sa Michael a postavil sa vedľa mňa.

,,Otec upokoj sa. Nič také sa nestalo, ak chceš niekoho potrestať, budem to ja. Ja som im povedal nech sa prejdeme. Už mám pokrk pravidiel a neustáleho poslúchania." Odsekol som otcovi a on sa na mňa prísne pozrel.

,,Vypadnite do izieb!" Zakričal a my sme po schodoch vedúcich na poschodie zamierili do našich izieb.

,,Prečo si to urobil?" opýtal sa Michael a ja som zastal pred dverami mojej izby.

,,Zaslúžite si rovnaké zaobchádzanie ako mám ja. Je mi ukradnuté, čo tvrdí otec. Nebudem ako on." Bratia ma objali a potom sme sa s malým úsmevom na perách sme sa pobrali do našich izieb.

***

V ten deň som si uvedomil aké vzácne je mať súrodencov, ktorí vám ukážu skutočný svet. Od tej chvíle som si bratov zastával a bojoval som za ich práva. Ak som mal ísť niekam s otcom, išli s nami. Ak som trénoval v lese, pridali sa ku mne. Keď som nastúpil do školy, išli sme všetci. Na vlčích akciách sme sa zúčastňovali spoločne ako súrodenci s čím otec nikdy nesúhlasil, no nemal na výber. Uprednostňoval som svojich bratov a tak to bude už navždy.

Z premýšľania ma vytrhol zvuk prasknutia konáru a ja som sa rýchlosťou svetla postavil.