Každé jedno dielo je pre mňa ako dieťa. Som na je hrdá a nebojím sa povedať, že ktokoľvek robí niečo podobné vie koľko úsilia za tým všetkým je. To, že to napíšem a ťuknem na publikované je pre mňa ako taký krôčik k niečomu o čo sa pokúšam už dlho. Sama prežívam teraz veľmi bláznivé chvíle a práve písanie je pre mňa ako odpustenie ako vydanie so seba samej veľa emócii a ďakujem práve preto každý deň za to, že mi boh dal taký dar a, že sa môžem rozvíjať v tom čo ma baví. 

Že môžem bez bolesti opísať ako sa cítim. Že sa každé ráno môžem nadýchnuť a nemyslieť na to čo všetko sa deje. Ten chaos, ktorý prežívame je normálny, každý z nás ho má stále a som vďačná za to, že to ten chaos je. Viete aká by to bola nuda každý deň vstať a prežívať všetko až moc perfektne. Veď by sme za chvíľu pozabíjali. Preto som vďačná za každú jednu vec v mojom, živote za každú jednu osobu v mojom živote, za každú jednu novú skúsenosť, za kreatívne nápady, za to čo mám materiálneho, za to čo mám duchovného, za každú jednu emóciu, za každý jeden nádych a výdych. 

Za tak veľa vecí ďakujem, nebyť mojich rodičov nebola by som tu, nebyť toľko vecí, ktoré sa udiali nepísala by som tu v 16-te narodeniny a nehovorila o tom aká som vďačná za každú jednu maličkosť v mojom živote. 

Sama som veľmi dlho premýšľala čo chcem dosiahnuť po ukončení tejto školy. Teda Cirkevného Konzervatoria. Odpoveď znie: neviem. Možno sa prebojovať ako najlepšia herečka niekam ďaleko od Slovenska. Možno sa vypracovať ako dobrá režisérka? Alebo skončiť vysokú školu niekde v zahraničí? Kto vie. Ale teraz to najdôležitejšie je, že sa cítim ako tá osoba, ktorou chcem byť. 

Veľká vďaka nepatrí len mojim rodičom ale aj Vám práve preto Vám predávam jedno veľké... ĎAKUJEM :*....