„Au!" Taehyung sa nie zrovna ideálne prebral z vlastnej snovej ríše spôsobom, aký by nedoprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Zmätene a zároveň rozospato sa rozhliadal po okolí zisťujúc, prečo v jeho lone skončila horúca tekutina, čo prepaľovala periny až k jeho tenkému oblečeniu.

Ember sa pohotovo načiahla k vreckovkám v papierovom balíčku, ktoré používala vtedy, ak náhodou pozerala nejaký smutný srdcervúci film, i začala ich ukladať na posteľné prádlo: „Prepáč, prepáč, prepáč! Bola to nehoda."

Už od skorých hodín sa jej nič nedarilo; všetko jej šlo akosi od ruky. Nielenže sa pri príprave raňajok dvakrát popálila o panvicu, ale ešte sa jej aj skotúľalo z pracovnej plochy vajíčko a roztrieštilo sa o podlahu. A teraz...teraz dokonca vyliala svoj obľúbený čierny čaj na, takzvaného, Stotisícového hosťa.

„Chcela si mi jeden ponúknuť?" Hlavu naklonil do strany analyzujúc, aká by bola pravdepodobná jeho nevinná domnienka.

„Prečo by som to robila?" Zdalo sa, že sa jej obočie spojilo do priamky. V rukách naďalej zvierala mokré obrúsky.

„Lebo som hosť?"
„Už viac nie," podišla razom k závesom, ktoré odhrnula, aj takmer spôsobila, že Taehyung oslepol od ostrých slnečných lúčov, čo sa cez okno nedočkavo predierali . „Vidíš? Na oblohe prestriedalo slnko mesiac. Myslím, že sa nemusíš báť."

„Lenže noc zase príde, drahá Ember. Skôr, než si to stihneš uvedomiť..." Frustrovane oblapil svoje kolená veľkými rukami ako to zvykli robiť malé ustráchané deti, i položil si na ne ťažkú hlavu. Ani sa netúžil pozrieť do zrkadla na svoj škaredý odraz. Vedel si živo predstaviť, ako momentálne vyzeral.

„Zíď potom dole. Otec odišiel do práce, takže sa nemusíš zakrádať po chodbách. Ak budeš mať záujem, môžeš sa so mnou dokonca naraňajkovať."

„Nevravela si náhodou, že s východom slnka nie som hosťom?"

„Vravela..." Ember sa zamyslela upierajúc svoj ligotavý zrak na oranžový kotúč prebíjajúci si svoju cestu cez nadýchané mliečne mraky: „No predsa ešte nevyšlo úplne na nebo. No tak poď. Dúfam, že ti to bude aspoň chutiť..."

Nedalo sa to porovnať so snobskými švédskymi stolmi, ktoré by ho, ako zvyčajne, čakali na prízemí hotela. Rozvoniavala by tam istotne horúca čokoláda, pražená káva miešajúca sa so sviežosťou ovocných džúsov. V miskách by sa po okraj nachádzali chrumkavé medové cereálie, muffiny, alebo zlatavé pečivo. Taktiež by tam nezameniteľnú úlohu zohrávalo sushi s chutným kaviárom navrchu.

Takto i teraz však pred ním nestálo nič podobné jeho navyknutým štandartom. Miešané vajíčka na tanieri s čiernym korením, soľou, cibuľou a pár plátkami zelenej papriky.

Ember si nevšímala jeho zvláštny výraz, ktorý by sa dal identifikovať iba s ťažkosťou. V jednej ruke držala hrebeň, prečesávala si svoje dlhé hnedé vlasy a druhou podopierala chrbát starej obúchanej učebnice. Venovala sa síce učeniu aj večer, no nedokázala sa zbaviť pocitu, že z triedy dnes odíde, bohužiaľ, ako porazená.

Taehyung si bez ďalších zbytočných slov či neistých pohľadov, nabral na vidličku sústo neluxusného jedla, nad ktorým sa mu zrovna nezbiehali všetky sliny. Nechcel ale ihneď osúdiť jej nenáročný kulinársky počin – sám predsa nebol najlepší kuchár v okolí, – avšak podobný ‚chudobný' pokrm už dlho nevložil do svojich úst. Naposledy azda, keď bol ešte sám celkom dieťaťom.

„Pridala si tam aj štipku sezamového oleja?"

„Sezamového oleja?" Zopakovala nechápavo po ňom, keďže sa s podobným druhom oleja ešte nikdy predtým nestretla.

„Nabudúce to skús. S ním chutí všetko lepšie. Ver mi."

„Obávam sa, že tu niečo také človek nezoženie ani kebyže prejde každé zákutie Amsterdamu."

„Nemáte v Holandsku sezamový olej?"

Ember iba pomykala plecami.

„Kedy ti začína škola?"

„Čoskoro," odbočila očami na nástenné hodiny, čo sa občas zasekli na mieste kvôli slabej baterke, „dnes pôjdem autobusom."

„Prečo nejdeš autom?"

Schuti by sa najradšej zasmiala, no nakoniec si to predsa len rozmyslela. Odpila si zo svojej šálky rannej kávy, čo prestriedala fiasko s čajom, ale tá sa ledva dala so skutočnou chuťou kávy porovnať – instantné granule neboli najlepšou náhradou opražených zŕn, akú kedy vymysleli. S prepletenými prstami odlepila svoje pery od seba: „Nemám auto a vodičšký preukaz už vonkoncom nie."

„Mala by si si ho urobiť," Taehyung sa oprel väčšmi dozadu o chrbát stoličky, „rozhodne by ti to uľahčilo študentský život."

Áno, ak by bolo peňazí toľko, žeby som nad ničím iným premýšľať nemusela, zvážila by som túto možnosť, sarkasticky jej vyskočila z hlavy jedna z prvotných myšlienok.

„Pôjdeš so mnou." V istom okamihu si rýchlo nazula na chodidlá svoje staré zošúchané tenisky, prehodila cez seba bundu, kvôli ktorej sa včera spoznali pri autoumývarni. Potom už len stačilo, aby si na hlavu narazila svoju červenú šiltovku, na jazyk vložila žuvačku a vzala na plece starý ruksak, ktorý kedysi pomaľovala farbami. „Neseď tam tak vyjavene. Ponáhľam sa."
Taehyung chcel márne preukázať svoju slušnosť tým, že uloží špinavý riad do drezu, pretože puritánska Ember prerušila jeho nasledovné konanie nekompromisným príkazom. On si síce v mysli chcel skontrolovať, či si nič nezabudol u nej doma, lenže tu už ho hnala von na ulicu.

Ťahala ho za dlhý rukáv včerajšieho priveľmi krčivého prehozu, až kým nedošli priamo pred dvere čeliac pekelne vratkému schodisku, ktoré ho minulý večer vydesilo. A desilo ho aj v tejto konkrétnej chvíli.

„Pohni si, Taehyung."

Naozaj netušil, čo si mal o tomto dievčati myslieť. Ako už spomínal; nemal príležitosť spoznať podobnú osôbku a rád by nahliadol hlbšie do jej povahy. Na druhej strane však chcel dosiahnuť, aby mu jej hlas väčšmi nepílil uši, pretože ho bez prestávky komandovala. Došiel teda k záveru, že je to rozhodne jej gigantickým stresom, čo v nej vyvolal dnešný test. Predsa to nebolo tak dávno, odkedy on chodil na strednú a tie spomienky neboli zrovna úsmevné.

„Tých stotisíc vo vrecku asi nemáš, všakže?" Zamumlala pomedzi reč ako kráčali rezkým tempom na najbližšiu autobusovú zastávku.

„Stotisíc?"

„Si stotisícový hosť, alebo?" Nadvihla obočie, ale hneď potom si povzdychla, „to je jedno. Nechaj to tak." Vedela som, že si obyčajný šarlatán...

Taehyung si domyslel, kam tým mierila. Žalostne túžila po financiách, ktoré by pomohli jej dvojčlennej rodine. Nemohla byť avšak natoľko naivná, aby sa naozaj nazdávala, že jej bude môcť dať tých sľúbených stotisíc. Či áno?

„Ja...prepáč." Smutnejšie zo seba vyhabkal, „ďakujem za ten nocľah. Skutočne som ho potreboval."

Ember len stroho prikývla. To bolo všetko. Nič viac, nič menej. Síce bola štedrá, o tom nebolo najmenších pochýb, týmto však pre ňu Kim Taehyung prestal existovať. Nemala žiaden dôvod zaujímať sa oň ho naďalej. Veď bol cudzincom. Cudzincom, čo využil jej láskavosť iba preto, aby nemusel spať pod holým nebom.

„Emb-"

„Pekný deň, Taehyung," napokon ho pozdravila práve vtedy, ako zaškrípali kolesá autobusu na asfaltovej ceste. Prudkými schodmi sa hrnula do preplnenej kabíny. „Hádam sa ti raz podarí premôcť tvoj strach z mesiaca."

Mlčal. Netušil ako správne zareagovať, a tak radšej mlčal. Ruky mal hlboko vrazené vo vreckách spadavých nohavíc. Zasnívane hľadel na starý vratký autobus, ktorý sa čoraz viac strácal v hustej premávke aj spolu so zahorknutou Ember.

A on bo sám. Znova i opäť. Iba ja a mesiac, ktorý si na mňa dnešnú noc nezvyčajne posvieti. Že, starý priateľu?

Obrovské obavy mu zovreli hrdlo. Ako predísť tomu, aby noc už nikdy nenastala? Bojoval proti nemožnému; bojoval proti prírode a zdalo sa mu, že hovoril jazykom, ktorému nik iný na tejto planéte nerozumel.