Voľný víkend predo dvermi. Klára si za ten rok, čo je na ulici všimla, že v piatky robia ľudia všetko, od kráčania až po rozprávanie, oveľa živšie než v iné dni.

  Asi sa tešia. Na víkend. Na voľno. Na dlhý spánok. Na ničnerobenie.

  Ona ten pocit nepoznala. Každý deň bol pre ňu rovnaký. Rovnako fádny. Rovnako čierno-biely.

  Niekedy jej to bolo ľúto. Ľutovala samu seba. Kvôli detstvu, ktoré nemala. Kvôli šťastným spomienkam, ktoré si len vytvárala v hlave. Kvôli svojmu biednemu a nepodarenému životu.

  Takéto myšlienky zvyčajne okamžite zahnala späť tam, odkiaľ prišli.

  Ale v ten deň nemohla.

  Sadla si do slepej uličky.

  Zavrela oči.

  Poddala sa temnote.

  A nechala im voľný priechod.

  Negatívne pocity okamžite zaplnili jej myseľ. Predhadzovali jej pred oči rôzne obrazy, názorné ukážky toho, ako by mohla zomrieť. Ako by ju mohol niekto zabiť.

  Aj keď ju možno jej druhé ja chcelo pred niečím varovať...

  Neposlúchala.

  Bolo jej to jedno.

Dúfam, že dnes stihnem napísať ešte ďalšiu časť... Zase idem na víkend het... :-( No, odo mňa zatiaľ všetko...

Majte sa

BigSpace