Celý štvrtok strávila pozorovaním. Pozorovala deti idúce do školy, nahnevaných rodičov aj pokojných dôchodcov, ktorí sa premávali po ulici. Nikto jej nevenoval žiadnu pozornosť.

  Malé dievčatko stojace v tieni.

  Nikto z nich si ju nevšimol. Keď bola menšia, veľmi rada čítavala komiksy. Neviditeľnosť bola jedna z jej najobľúbenejších super schopností. Vtedy by dala čokoľvek za to, aby ju mohla mať.

  Teraz si tým však už vôbec nebola taká istá.

***

  V obchode na ňu čakalo prekvapenie.

  Na stoličke, stojacej pri zadnom vchode, ležal neveľký červený balíček. Chvíľu pochybovala, či je to naozaj pre ňu. Potom však uvidela maličký papierik rovnakej farby. Bolo na ňom napísané jej meno. Ten rukopis spoznávala. Patril pani Silverovej.

  „Len do toho, otvor to," ozval sa hlas. Klára zdvihla hlavu. Kývla na balíček. „Naozaj môžem?" spýtala sa. Stará žena oproti nej sa na tom len zasmiala.

  „Ale, zlatíčko, isteže môžeš."

  Na nič nečakala a opatrne rozmotala hodvábnu stužku. Nakukla dnu.

  Oči sa jej zahmlili. Ihneď ich naplnili slzy. Boli tam jej obľúbené sladkosti.

  „Ďakujem," zašepkala a vrhla sa na tú dobrotivú osôbku. Po chvíli jej objatie opätovala.

  „Veľmi vám ďakujem. Ani neviete, čo to pre mňa znamená," povedala, s hlavou ešte stále položenou na jej pleci.