Streda.

  December.

  V kalendári Mikuláš.

  Deti, tešiace sa celý rok na balíček sladkostí.

  A Klára. Prechádzajúca sa ulicami skorého ranného mesta. Pozerajúca sa do vysvietených okien. Brieždenie. Šťastné rodiny. A ona sama. Na ulici. Prechádzajúca sa po snehu. Dážď. Veľké sivé oblaky zakryli oblohu. Aj slnko. Svet sa ponoril do sychravého rána. Klára si nasadila a hlavu kapucňu.

  „Mami, neber mi to! To je moje," smialo sa nejaké dieťa. Cez okno bolo počuť jeho zvonivý smiech. Odstúpila do tieňa a pozorovala dianie za oknom. Postaršia žena išla zatvoriť okno. Ešte predtým však povedala: „Veď neboj, ja ti to nevezmem." Nad niečím sa pousmiala, zavrela okno, zatiahla závesy a stratila sa v ich bielobe.

  Kláru premkol smútok. Ona nikdy nič také nezažila. A ani nikdy nezažije.

Dnes o dosť kratšia, ale mám výhovorku! Musím sa učiť! A srandu si nerobím... 😂😂😂  Držte mi palce... 💙💙💙💙 Ozaj, ešte taká otázočka... Zase ma napadla nejaká tá blbosť... Som na úplnom začiatku môjho amatérskeho písania (nie na Wattpad, ale na papier) literárnych útvarov, ak sa to vôbec dá tak nazvať, písala básne. Asi v 4. triede... Fakt... No a ja len, že či by som mala až sa skončí táto storka urobiť aj také niečo? Pretože mám pocit, že to by ma po Štedrom dni nejako viac bavilo... Ale neviem, to sú len moje pocity, ktoré vlastne ani nemusia byť moje... 💙 No, odo mňa zatiaľ všetko...

Majte sa...

BigSpace