V utorňajšie popoludnie sa Klára rozhodla ísť na prechádzku. Aj keď bola zima. Už nemohla vydržať tie priateľské úsmevy manželov Silverovcov. Znovu u nich niečo porobila a po chvíli jej povedali, aby si urobila malú prestávku. Nepozorovane sa vytratila z obchodu. Nadýchla sa čerstvého vzduchu. Ruky si strčila do vreciek. Hlavu sklonila. A s pohľadom upretým na zasnežený a zľadovatený chodník sa pobrala nevedno kam.

  Blúdila ulicami mesta. Zvyčajne bývalo o takom čase hlučno úplne všade. Po cestách lietali autá ako splašené, trúbili na seba a niekedy, keď auto prešlo dostatočne blízko popri nej a malo pootvorené okná, počula škaredé nadávky ľudí za volantom. Na ulici boli chodci, deti, ktoré sa vracali zo školy, mamičky s obrovskými kočíkmi a ich večne plačúce deti, rozprávajúci sa starí ľudia. Väčšinou boli okná otvorené a z nich vychádzala nejaká hudba. Na ulici sa zmiešala spolu s ostatnými zvukmi a premenila sa na nepríjemnú kakofóniu tónov.

  Teraz však boli ulice prázdne. Na mesto sadala ťažká hmla a každý chcel zostať v bezpečí svojho domova. Mala pocit, akoby bola v meste sama. Len jeden malý človiečik uprostred ničoho. O pár chvíľ bolo celé mesto biele. Nevidela si ani len na špičky svojich topánok. Našľapovala opatrne, po ľade sa šmýkalo. Poľavila v ostražitosti, pretože si myslela, že už stihla nadobudnúť rovnováhu. Nedala si pozor, pošmykla sa a nohy jej vyleteli do vzduchu. Snažila sa niečoho zachytiť, avšak rukami chytala len prázdny vzduch.

  Našťastie, pád nebol dlhý. Rýchlo sa postavila zo studenej zeme. Zatmelo sa jej pred očami a celý svet sa zakrútil spolu s ňou. Musela sa chvíľu podržať steny paneláku. Zavrela oči a myslela na oblaky, ktoré sa rovnomerne posúvali po oblohe. To ju dokázalo upokojiť. Keď otvorila oči, znovu pokračovala v ceste. Zrýchlila krok. Musela sa poponáhľať. Bola zima. Slnko zapadalo skoro a rýchlo.

  Obzrela sa za seba. Spomedzi hmly zachytila jemné lúče zapadajúce slnka. Vystrašilo ju to. V tej časti mesta ešte nikdy nenocovala. Strach jej oblial celé telo a znemožnil akýkoľvek pohyb. Pripadala si ako cencúľ zavesený na odkvape budovy. Srdce jej hlasno búchalo, rýchlo dýchala, obrazy sa miešali... Silou sa donútila odvrátiť pohľad a pokračovať v ceste. Musela sa dostať preč. Prišla ku križovatke a pozrela sa na názvy ulíc na domoch. Uvedomila si, že vôbec netuší, kde sa nachádza.

  Náhodne si vybrala cestu a len dúfala. Hádam sa nejako dostanem do tej starej budovy, napadlo jej. Náhlila sa cez úzku bočnú uličky, ktorá sa jej zdala povedomá. Obzerala sa okolo seba.

  Zrazu do nej niekto narazil.

  Spadli na zem. Bolo počuť tiché dvojité dievčenské: „Au!"

  Klára zdvihla pohľad zo zeme. Zrazila nejaké dievčatko. Okamžite sa postavila, oprášila si svoje staré nohavice a podávala jej ruku. „Prepáč, nechcela som do teba vraziť. Si v poriadku," neisto sa jej pýtala. Dievča malo na sebe oblečenie, ktoré muselo byť poriadne drahé. Jej rodičia by mohli byť právnici a ona by mohla mať problém. Túžila odtiaľ utiecť, jej svedomie to však nechcelo dovoliť.

  „Áno, som v poriadku," povedalo a s vďačnosťou prijalo jej ruku. Klára ju znovu postavila na nohy.

  „A prepáč mi, to ja som sa nepozerala pred seba a nedávala pozor," povedalo to dievča, venovalo jej priateľský úsmev a odkráčalo od nej s hlavou vzpriamenou.

  Klára tomu nerozumela. Ako to, že s odporom neutiekla rovnako ako všetci ostatní? Pozrela sa na svoje oblečenie. Mala kabát, staré nohavice a čižmy, ktoré jej darovali pred rokom manželia Silverovci. Obzrela si svoje ruky. Boli čisté. Dotkla sa dlaňou tváre. Nič. Zabudla, že spala u ich doma už dve noci...

Taaaaaaakže... Dala som do príbehu ďalšiu postavu... Čo myslíte? Bude dôležitá, alebo nie? Ešte máme 19 dní... Veľmi si cením tie krásne komentáre, každé pozretie aj každý hlas... Ďakujem veľmi pekne... 💙💙💙   No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace