Klára bola už dlhšiu dobu hore. Uvedomovala si, že bola v teple. Ležala na niečom mäkkom a prikrývala ju látka, ktorá voňala po levanduliach. Bolo jej... dobre. V myšlienkach sa premiestnila do chvíľ, kedy bývala v detskom domove. Matne si spomínala na vychovávateľku, ktorá tam bola predtým. Bola to charizmatická žena s kučeravými ryšavými vlasmi, ktoré pri každom pohybe skákali na jej pleciach. Mala ju veľmi rada. Klára si občas myslela, že ju berie ako vlastnú dcéru. To však bol len veľký klam. Jedného dňa odišla. Bez rozlúčky, bez vysvetlenia. V domove sa šepkalo, že ju vyhodili, pretože ukrývala v pivnici drogy. A ona, ako malé dievčatko, ktoré strácalo nádej, dúfala v to, že sa po ňu jedného dňa vráti. Ale nestalo sa tak. Vtedy pochopila, že život vôbec nie je prechádzka ružovou záhradou a tiež porozumela tomu, prečo boli všetky deti z domova neustále také smutné. Všetci mi len hádžu pod nohy polená, hlavne aby bolo dobre im a na ostatných vôbec nehľadia, pomyslela si vtedy. To ju vrátilo do súčasnosti. Len jedna jediná myšlienka.

  Hneď, ako si uvedomila, kde sa nachádza, prudko otvorila oči a posadila sa. Poobzerala sa okolo seba. Nemýlila sa. Skutočne bola v byte nad obchodom manželov Silverovcov. Slnečné lúče, ktoré prerážali žalúzie naznačovali, že je deň. Pondelok. Zhrozená Klára vyskočila z postele. Všimla si, že má na sebe oblečené čisté, aj keď trochu veľké pyžamo zelenej farby.

  V ich byte sa nevyznala, bola tam len párkrát, ale celkom rýchlo našla kuchyňu a v nej pani Silverovú, ktorá si hmkala nejakú melódiu a popritom sa usmievala.

  „Dobré ráno," zašepkala Klára potichu. Pani domu sa na ňu otočila a venovala jej jeden zo svojich širokých úsmevov. „Sadkaj si, dieťatko, napapkaj sa. Vieš, aká je toto pre mňa radosť? Už tak dávno som naposledy varila nejakému dieťaťu," smutne si povzdychla. Smútok však veľmi rýchlo nahradilo šťastie, ktoré sa jej rozlievalo po celej tvári. Akoby ona sama bola malým dieťaťom.

  Presunula pohľad na stôl. Boli tam asi štyri druhy jedla, dva slané, dva sladké, všetko naukladané uprostred stola na krásnych porcelánových tanieroch. Opatrne si sadla na stoličku a neisto si žmolila prsty oboch svojich rúk. Pozrela sa na ňu. Mala dobrú náladu. Keď už nemohla vydržať ten pocit hladu, ktorý sa jej usadil v mysli, spýtala sa: „T-t-to... je-je pre m-m-mňa?" Stará žena sa na ňu pozrela a s úsmevom jej povedala: „Ale pravdaže! Napapaj sa koľko vládzeš a ja to potom zanesiem Emanuelovi dolu do práce, aby aspoň niečo jedol." Vzdychla si. „V poslednej dobe sa zameriava len a len na prácu a takmer nikdy si neoddýchne. Obom by nám pomohla dovolenka," smutne skonštatovala a ďalej sa venovala svojej robote, nech už to bolo čokoľvek.

  Kláru tie slová naplnili dusivým pocitom neistoty. Ak by šli niekam preč, ako by som to tu bez nich sama prežila? spýtala sa v duchu samej seba. Bola ešte malá, nemala ani desať rokov. Ako by prežila bez pomocnej ruky, ktorú jej obidvaja dospelí s radosťou podávali? Potriasla hlavou a vypudila odtiaľ tie nepekné myšlienky. Aj tak sa však stále nevedela zbaviť pocitu, že by ju už zase niekto opustil... Niekto, komu verila.

Vrelá vďaka každému, kto číta tento môj príbeh. Aj keď to nie je možné vyjadriť slovami, som za to každému z vás nesmierne vďačná... 💙💙💙    No, odo mňa nadnes všetko...

Majte sa

BigSpace