„Klárika, poď sem!" kričala pani Silverová. Či chcela alebo nechcela, musela vstať a zistiť, prečo bola hore tak skoro. Prešuchtala sa do obývačky a s ešte napoly zatvorenými očami sa spýtala: „Čo sa deje?"

Zívla, otvorila oči... a nevedela posúdiť, či sa jej to len sníva, alebo sa to naozaj deje. Pretrela si ich, zažmurkala, znovu sa pozrela na to všetko čo sa pred ňou dialo.

Stromček...

Ozdoby...

Svetielka...

Darčeky...

A tam, uprostred toho všetkého sedeli pán a pani Sileverovci spolu so svojou vnučkou...

Usmievali sa na ňu...

„Sú predsa Vianoce!" nadšene povedala stará dáma. „A my ich v našej rodine slávime so všetkým, čo k tomu patrí!" usmiala sa a rukou ukázala na všetky Vianočné ozdoby v izbe.

„Páni," zašepkala Klára. Nevedela, čo viac by na to mala povedať. Všetko bolo tak... nádherné.

„Zlatíčko, prečo tam ešte toľko stojíš? Poď sem, rozbalíte si spolu s Lucinkou darčeky!" povedal pán Silver a usmial sa.

Ona, ešte stále s otvorenými ústami a neschopná slova, podišla k nim a sadla si vedľa dievčaťa, ktoré sa, ako nakoniec zistila, volalo Lucia.

Začala rozbaľovať a Klára sa to po nej snažila zopakovať. Otvorila darček, na ktorom bolo úhľadne napísané jej meno. Pod nemalou vrstvou červeného baliaceho papiera objavila nové rukavice. Nádherné čierne a určite veľmi teplučké.

S rozžiarenými očami sa pozrela na dvojicu starých ľudí, ktorí sa s takmer identickou iskričkou v očiach pozerali na ňu.

Nemusela nič hovoriť, oni dvaja aj tak veľmi dobre vedeli, ako sa cíti a ako je im vďačná. Usmiali sa na seba. A Klára si užívala tú atmosféru, ten pocit, že konečne niekam patrí, že má konečne nejakú rodinu, nejaký domov...

Hmmmmm... Viete čo? Asi bude aj nejaká tá bonusová časť alebo tak nejak, lebo dnes sa mi už moc nechce a zajtra je tiež deň, no nie?

Inak... ŠŤASTNÉ A VESELÉ VIANOCE!!!!! 💙💙💙 Dúfam, že aj u vás sú šťastné... 💙💙💙 No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace