„Klára, prosím ťa... Kedy mi budeš, sakra, veriť?!" kričalo po nej to dievča. Bolo očividné, že je veľmi nahnevaná.

Začínala sa báť. Kráčala dozadu, k východu, čo najpomalšie, ako dokázala.

„N-n-nie... A-ako si n-na... na to p-p-prišla? Ve-veď j-j-ja ti ve-verím," koktala Klára.

Dievča si odfrklo a pokrútilo hlavou. „Ty jedna malá klamárka." Potom sa však zasmialo a priateľsky ju potľapkalo po chrbte. „Uvidíme zajtra, no nie?" povedalo, znova sa zasmialo a odišlo.

Divné, pomyslela si Klára, pokrčila ramenami a tiež vyšla z izby.