Keď sa prebrala, bolo už dávno po polnoci. Všetko okolo nej tvorila len temnota. Jej oči sa nie a nie prispôsobiť nočnému prostrediu.

  Posadila sa a ohmatala všetko okolo seba. Matrac. Perina. Vankúš. Všetko mäkké. Byt Silverovocov.

  Postavila sa a potichu našľapovala cez miestnosť ku stene. Chytila sa jej a posúvala sa stále doprava.

  Absolútne netušila, v ktorej je izbe, preto bola nakoniec šťastná, že nahmatala rám drevených dverí. Otvorila ich a vyšla na chodbu. Vošla do kuchyne. Teda, aspoň si to myslela.

  Zatvorila dvere a zapálila svetlo. To ju okamžite oslepilo. Musela prižmúriť oči a dať si pred nich ruku.

  Veľmi ju prekvapilo, koho zbadala. Bolo to to dievča.

  V Kláriných očiach sa zjavil strach, začala kráčať naspäť na chodbu.

  „Nie, prosím... Nechoď," zašepkala a natiahla ku nej ruku. A ona, aj napriek inštinktu, ktorý jej jasne kázal utiecť čo najďalej, ostala.

  A vypočula si všetko, čo malo dievča na srdci...