„Myslíš, že je v poriadku?" začula nejaký ustráchaný hlas.

  Chcela otvoriť oči a posadiť sa, aby zistila, kde sa nachádza. Keď sa o to pokúsila, došlo jej, že to nedokáže.

  „Neviem, zlatíčko, to veru neviem," odpovedal ďalší hlas. Rozhodne ženský. Odniekiaľ ho poznala, lenže si nevedela spomenúť, odkiaľ.

  Podarilo sa jej pohýbať končekmi prstov.

  V hlave jej hučalo, cítila sa, akoby bola na kilometre vzdialená od tej situácie.

  Pomaly pootvorila najprv ľavé viečko a potom aj to pravé.

  Slnečné svetlo jej zasvietilo priamo do tváre. Celé miestnosť sa začala krútiť. Zažmurkala a potlačila závrat.

  „Pozrite! Prebrala sa!" zapišťal niekto.

  Klára sa snažila posadiť, ale nepodarilo sa jej to a žuchla naspäť na tú mäkkú vec, na ktorej ležala. Chytila sa za hlavu a zamrmlala: „Strašne ma bolí hlava..."

  „Len opatrne, Klárika, opatrne," povedal jej nejaký hlas a vzápätí ucítila niečie ruky, ako ju držia za plecia a podopierajú. „Ľažkaj si, ešte si oddýchni," povedal znovu ten hlas.

  A ona s radosťou urobila, ako jej bolo povedané. Znovu si ľahla, skrútila sa do klbka a zaspala.

Ešte nás čakajú štyri kapitoly... Čo viac k tomu dodať? Iba ak to, že som veľmi šťastná, že tieto moje bludy čítate... xD No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace