Klára otvorila oči. Ešte bola hlboká noc. Pozrela sa na oblohu. Kvôli svetelnému smogu nebolo vidieť ani jedinú hviezdu. Nebo vyzeralo, akoby svitalo. Avšak veľký mesiac, ktorý už bol za polovicou svojej nočnej púte nasvedčoval niečomu inému. Striasla sa od zimy. Postavila sa, vzala si všetky svoje veci, ktorých bolo veľmi málo a začala sa prechádzať ulicami nočného mesta. Milovala to. Všetok ten sneh, svetlá pouličných lámp, nadchádzajúce sviatky a hlavne vôňu a harmóniu Vianoc, ktorá presakovala cez neprívetivé múry tehlových bytoviek a domov. Ani nevedela ako a zrazu stála na chodníku v centre mesta a dívala sa na veľkú obrazovku s dátumom a časom pripevnenú na jeden z panelákov. Bolo čosi po jednej v noci, ale to ju vôbec nezaujímalo. Dôležitý bol pre ňu dátum. Nebol totiž len tak nejaký obyčajný. Pravda, možno niekomu prišiel ten deň ako úplne obyčajný, ktorý sa strácal vo všetkom ostatnom, avšak pre Kláru bol ten deň výnimočný. Druhého decembra oslavovala narodeniny.

Chvíľu nemo stála na jednom mieste a s otvorenými ústami sa pozerala na obrazovku. Začala je však byť zima a tak aby sa zahriala, začala kráčať ďalej. Ešte predtým, než otočila hlavu, pohľadom zachytila teplotu, ktorá sa vynímala na obrazovke. Bolo mínus desať stupňov. Pozrela sa na svoje ruky. Pohýbala prstami a v tej chvíli si uvedomila, že je zle. Necítila si ich. A ani tie na nohách. Pridala do kroku. Musela sa niekde zahriať. Ale kde? V rýchlosti sa okolo seba poobzerala. Tú ulicu spoznávala. A aj vedela, kde nájde pomoc. Niekedy bolo výhodou byť dieťaťom. Aj keď mala biedny život, usmiala sa. A to je predsa zmyslom šťastia, no nie? Nájsť ho aj v tých najkrušnejších chvíľach...