„Hej, počkaj!" kričalo na ňu to neznáme dievča. Klára sa obzrela za seba a rozbehla sa. Bežala najrýchlejšie, ako jej to jej neveľké svaly dovolili.

„Stoj! Kriste, Klára, zastav sa konečne!"

Hlas dievčaťa pomaličky slabol.

„Dopekla," povedalo to dievča predtým, než sa jej úplne stratila z počutia.

Ona však aj tak stále utekala. Zastavila až na konci ulice, aby sa vydýchala. Oprela sa rukami o stehná a zhlboka vdychovala ten chladný vzduch.

Zrazu ju niekto poklopal po pleci.

„Klára? Môžeš... ma... prosím... ťa... vypočuť?" vravela pomedzi to, ako sa snažila lapiť dych.

„Nie, nie, nie, nie, nie," šepkala Klára s hrôzou v očiach pri tom, ako cúvala dozadu, aby sa dostala čo najďalej od nej.

Stúpila na ľad...

Na chvíľu si myslela, že dokáže udržať rovnováhu a nespadnúť...

Mýlila sa...

Jej telo sa začalo pomaly nakláňať dozadu...

Ona divoko mávala rukami, snažila sa opäť nadobudnúť stratenú rovnováhu...

Videla jasnú modrú oblohu...

Dopadla na tvrdý ľad...

A všetko okolo nej sa scvrklo do jednej čiernej bodky...

Aj vy ste tak strašne unavení??? A nevravte mi, že je to tými prichádzajúcimi Vianocami!!! :-D No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace