Sedela na chodníku pokrytom ľadom a triasla sa od zimy. Bol večer, teplota pod nulou a obloha bez jediného mráčika. A to bolo veľmi zlé znamenie. Bezoblačná obloha znamenala jediné... Ešte väčšiu zimu.

  Klára sa celý deň potĺkala mestom. Vyžobrala si pár drobných, za ktoré si kúpila niečo na jedenie.

  Jej žalúdok však aj naďalej protestoval. Ruku si priložila na brucho, akoby ten tlak mohol prinútiť jej neposlušný orgán k tomu, aby prestal.

  Poobzerala sa okolo seba.

  „Do kelu," zašepkala.

  Vôbec nevedela, kde sa nachádza. Vstala zo zeme a snažila sa nájsť nejaký záchytný bod, niečo známe, podľa čoho by sa vedela orientovať...

  Nič.

  Krútila sa dookola, pozorne si prezerala všetko okolo seba... Keď zrazu o niečo zakopla a spadla na zem.

  „Au!" vykríkla a okamžite si chytila členok.

  Vtom si uvedomila, že všetci, ktorí ešte boli na ulici sa na ňu vystrašene pozreli a zrýchlili krok, aby sa dostali čo najďalej od nej.

  Boja sa ma... Akoby... Akoby som mala besnotu...

  Nasadila si na hlavu kapucňu a kým sa ľudia náhlili jedným smerom, ona išla oproti nim. Razila si cestu pomedzi teplé zimné kabáty, pomedzi tašky s nákupmi aj pomedzi malé smejúce sa deti, ktoré na ňu ukazovali svojimi malými prstami...  

V poslednej dobe sú tie časti nejako nudné... Dúfam, že sa mi podarí ten dej ešte nejako rozbehnúť na tých šesť dní... No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace