Pokým vykladala nový tovar do poličiek v malom obchodíku, v duchu ďakovala Pánu Bohu za to, že mohla cez noc znovu zostať v byte manželov Silverovcov. Bola im za to nesmierne vďačná, vôbec nevedela, ako by sa im za to mohla poďakovať.

  Zrazu cinkol zvonček pri vchodových dverách. Klárou myklo. Rýchlo uložila posledný tovar a utekala sa schovať do skladu. Privrela dvere a cez kľúčovú dierku sa pozerala na dianie v obchode. Niekto prišiel. Bola to tá neznáma, ktorá ju vo štvrtok udrela do hlavy nejakou hrdzavou panvicou, či čo to bolo.

  Tep sa jej okamžite zrýchlil. Inštinkt jej kázal odísť čo najďalej odo dverí, akoby mohla pocítiť jej tep zo vzdialenosti takmer desiatich metroch. Aj tak však zostala nepohnute stáť a nazerať do kľúčovej dierky.

  Manželia Silverovci neznámu vrúcne privítali. Objali ju. Usmievali sa od ucha k uchu a rozprávali jeden cez druhého.

  Kláre to nedávalo vôbec žiaden zmysel. Už sa tam však necítila dobre. Ešte venovala posledný pohľad šťastným starým ľuďom a odišla cez zadný vchod.

  Vonku sa topil sneh a takmer vôbec nebola zima. Odhadovala to tak na približne päť stupňov nad nulou.

  Bolo to dosť biedne, do Vianoc zostávalo už len niečo cez týždeň a sneh už skoro vymizol. No nemohla s tým nič robiť. Mohla sa len radovať. Teraz mala oveľa väčšiu šancu prežiť aspoň do konca decembra.

  A potom...

Už sa nám to blíži... Jednak koniec tejto storky a jednak aj Vianoce... Poviem vám, že tieto Vianoce budú iné... Ale nejdem vám tu fňukať, tešme sa... Na všetko okolo toho... No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace