Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc...

  Klára sa strhla zo spánku. Bol večer, respektíve už noc. Staré drevené trámy, o poschodie vyššie, nepríjemne vŕzgali. Teda, aspoň tie, ktoré zostali stáť. Vietor fúkal cez pootvorené okno a vydával hvízdavé zvuky. Prudko narazil do dverí. Buch! Všade okolo nej bola tma. Mala strach. Lepšie sa zamotala do prikrývky a snažila sa znovu zaspať. Nahovárala si, že sa nemá čoho báť. Je to len príroda. Ničivá, schopná čohokoľvek...

  Znovu buchli dvere. Bolo to divné. Prisahala by, že ich zatvorila.

  Postavila sa a podišla bližšie. Dvere boli naozaj otvorené a prudké nápory vetra ich takmer vylomili z pántov. Znovu ich zavrela a podoprela stoličkou. Len tak pre istotu.

  Vrátila sa na miesto, kde spala. Deka, ktorú pred niekoľkými dňami našla v opustenej budove bola preč.

  Naprázdno prehltla. Prestávalo sa jej to páčiť.

  Začula kroky. Otočila sa. Nič.

  Nechcela zistiť, čo spôsobuje ten zvuk. Našla si ďalšiu deku a schovala sa do inej izby. Síce tam fúkalo oveľa viac, zdalo sa jej to bezpečnejšie. Aj tak však až do svitania nezažmúrila oka.