Už dlho premýšľala nad svojím biednym existovaním. Silno pochybovala, že má jej život nejaký zmysel.

Zároveň však dúfala v to, že si ju niekedy niekto osvojí a bude ju brať ako vlastnú dcéru.

Bezmocne zalomila rukami a posadila sa na obrubník. Všade okolo nej sa roztápal sneh. Tá nádhera, ktorá bola strojcom šťastia mnohých detí a to nielen tých najmenších, sa bleskurýchle premieňala na vodu.

Začalo pršať. Najprv z neba padali len maličké kvapôčky a v nepravidelnom rytme udierali do okien. Klop, klop, klop... Ľudia však aj tak pridávali do kroku, z tašiek vyťahovali dáždniky a nasadzovali si na hlavy kapucne. Po chvíli dážď zintenzívnel a kvapky obrovských rozmerov dopadali do snehu.

Klára sa na to ďalej nemohla pozerať. Zdvihla sa zo zeme a utekala naspäť do starej budovy. Aj keď tam bol sneh.

Protichodné pocity, ktoré sa jej usadili v oblasti hrudného koša však aj tak stále nezmizli.

Obavy, strach, smútok...

Istota, radosť, šťastie...

V poslednej dobe som tak strašne lenivá, až to ani nie je možné... xD Chce sa mi písať len neviem o čom... Týchto ani nie 160 slov je výslednom takmer dvojhodinového sedenia za počítačom... ,,Super" pocit... Ono sa to ešte nejako rozbehne... Dní je 24, musela som si to nejako rozložiť... :-D No nič, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa

BigSpace