11. decembra

Napäto stála pred obrovským očarujúcim Vianočným stromčekom. Dívala sa naň a s radosťou, ktorá sa odzrkadľovala v jej tvári sa rozhliadala okolo seba. Nachádzala sa vo veľkej obývačke. Na gauči, pri krbe, sedeli neznámi ľudia a viditeľne dobre sa zabávali.

Zrazu ju niečo začalo tlačiť vo vrecu jej nohavíc. Siahla tam a objavila dotykový mobilný telefón. Ani nevedela ako, ale zapla ho bez akýchkoľvek ťažkostí. Dátum jasne svietil na uzamknutej obrazovke. Dvadsiateho tretieho decembra.

Podišla bližšie ku ľuďom na gauči. Pozrela sa im do ich tvárí a zistila niečo veľmi prekvapivé... Oni vyzerali úplne tak, ako si ona predstavovala svojich rodinných príslušníkov. Niečo jej na tom smrdelo. Bolo to jednoducho divné.

Avšak, nechcela ostatným pokaziť dobrú predvianočnú náladu. Sadla si vedľa nich. Usmievala sa. Všetko to, čo bolo v tej miestnosti ju naplňovalo šťastím... Potom si ju všimli. Pozreli na ňu. Ona roztiahla pery do ešte väčšieho úsmevu.

„Kto si?" spýtalo sa jej nechápavo malé dievčatko. Pritúlilo sa bližšie ku svojej mame.

„Ocko? Ja sa bojím. Môže ísť tá teta preč?" ozval sa maličký chlapček.

„A-a-ale ve-veď j-ja s-som K-K-K-Klára," zakoktala na svoju obranu.

„Nemáš tu čo robiť. Odíď. Strašíš moje deti. A vlastne, ako si sa sem vôbec dostala?" zamračil sa muž v strednom veku.

„Ja... Neviem."

Rozplakala sa. Hlavu si vložila do dlaní. Cítila, ako ju niekto surovo zdrapil za rameno a so šomraním nezrozumiteľných slov ju ťahal preč.

„Prosím... Nie," zašepkala. To už však cítila chladný vzduch, ktorý jej vbehol do pľúc a mäkký sneh pod svojím telom...


Zobudila sa. Dychčala. Mala pocit, akoby jej išlo srdce vyskočiť z hrude. Netušila, čo to malo znamenať. Ten sen vyzeral byť taký reálny! Cítila ten mäkký biely sneh pod svojím kabátom.

Chcela sa postaviť, ale rukou chytila niečo sypké a... Mäkké. Pozrela sa na svoju ruku. Sneh. Sedela na obrovskej kope snehu. Aj na nej bol sneh. Počas noci fúkal silný vietor a zhodil strom ktorý spadol na strechu.

Celá tá stará budova bola plná snehu...







320 slov! Sa cítim jak keby som zase písala NaNoWriMo... xD Mám také dva nové veľmi secret plány... Jeden sa týka pokračovania tohto príbehu... No a ten druhý... Ten vám nepoviem, pretože si ešte nie som istá, či je to dobrý nápad... xD Milá som, čo? Je to divné, ale takto divne sa správam vždy po tanečnej... xD Už neviem, čo ďalej dnes ešte sem napísať, takže... No, odo mňa na dnes všetko...

Majte sa (a prajem dobrú noc, ak to niekto ešte dnes si prečíta :-D)

BigDpace

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top