Mátali ju nočné mory,
videla v nich seba,
kričala od bolesti,
kto zachrániť ju má?

Bála sa smrti,
nechcela ostať tu,
ťahal ju do priepasti,
vraj spasí ju.

Bála sa temnoty,
ktorá väznila ju,
bála sa samoty,
čo privedie tmu.

Slzy slané sťa moria,
pery skrivené výkrikom,
ostala už úplne sama,
obalená smútkom.

Ruky od krvi,
jeho tvár v snoch,
vábil ju do tmy,
vraj je jedna z troch.

Kráčala po pletencoch čiernoty,
pomaly padala do prázdnoty,
netúžila po jeho náručí,
aj tak skočila do záhuby.