Možno bola divná,
možno bola iná,
nehádzala pohľady,
nevraždila zrakom,
trápila sa v hĺbke,
utápaná žiaľom.

Necítila radosť,
necítila smiech,
zrak k zemi hádzala,
osudom zhádzaná.

Nevšímala pohľad jeho,
nevšímala jeho zrak,
pozeral na ňu,
veď ako inak?

Vlasy temné čiernou nocou,
oči modré jasnou oblohou,
neznášala pohľad druhých,
prečo sa nestarajú do vecí svojich?

Krokom rýchlym cez park išla,
netušila, nevedela.

Neznámy dotyk,
neznámy tras,
neznáme oči,
chalan, ktorého zočí.

Nemala predsa cítiť,
nemala šancu milovať,
mala pocit,
že v jeho očiach sa môže potápať.

Zradil ju aj posledný,
veriť nedokázala,
toto bol jej pokus marný,
ktorý skúsila.

Neverila na šťastie,
neverila na city,
lásku necítila,
tak prečo si toto zaslúžila?

Možno to bolo inak, možno nebola zlá,
aj keď v nej ten hnev plápolá.