Kráčala som po hlavnom námestí v Moskve. Pofukoval jemný vánok. Šaty mi viali. Bola som nervózna zo stretnutia s Ruskou hokejovou hviezdou. Dúfala som, že moje oblečenie je decentné. Šaty s čiernym vrchom, dlhými rukávmi, veľkou mašľou okolo môjho pásu a staroružová sukňa pod kolená.Cez plecia som mala prehodený ľahký kabátik. Na nohách som mala obuté slabo ružové topánky na opätku. V ruke som zvierala čiernu listovú kabelku. Pred gigantickou stavbou ma čakal muž v bielej košeli, čiernych nohaviciach a tmavomodrým sakom. Napriahla som ku nemu ruku.

"Dobrý deň, Jacksonová. Teší ma."

"Kovaľčuk, ale to už obaja vieme. Potešenie je na mojej strane," usmial sa.

Pohol sa smerom vpred. Rýchlo som ho nasledovala. Opätky mi klopkali po dlažbe. Otočil sa ku mne a položil otázku:

"Čo študujete?"

"Momentálne som na strednej škole s vašim synom."

"Ach...prepáčte, zabudol som," zamračil sa. Zrejme sám na seba.

Zastavili sme sa pred maličkou kaviarňou. Chytil kľučku, potiahol dvere a pustil ma dnu. Vo vnútri bola kaviareň, veľmi útulná. Hostia mali na výber klasické stoly a hojdacie siete. Bola som z toho prekvapená, kedže som nič na takýto štýl nevidela. Prišla k nám čašníčka. Zdvorila sa pozdravila a následne nás viedla k stolu na ktorom bol štítok s nápisom RESERVE. Rýchlym pohybom ho odstránila a odišla. Odsunula som si stoličku a sadla si oproti nemu. Zdvihla som nápojový lístok a začala si ho prezerať. Po chvíli ticha prehovoril.

"Musíte byť výnimočná slečna Jacksonová."

Položila som nápojový lístok pred seba a pozrela na pána Kovaľčuka.

"Prečo si to myslíte?" skúmavo som sa ne neho zahľadela.

"Myslím si, že by Dmitrij nedohodol stretávku len tak hocikomu."

Chápete? Iľja Kovaľčuk si o mne myslí, že som výnimočná. Skľudni sa Jacksonová...vie o tebe len toľko, čo mu povedal Dmitrij uzemnilo ma moje druhé ja.

"Máte veľmi talentovaného syna. Čo hovoríte na jeho zranenie?"

"Nie je to príjemné mať zraneného syna. Bol som veľmi nahnevaný, že si nedával pozor. Raz som mal podobné zranenie a neprial by som ho nikomu."

Medzitým k nám prišla čašníčka.

"Čo si dáte?" zdvorilo sa usmiala.

"Dám si čierny čaj," poprosila som.

"Jedno preso s mliekom, poprosím."

Kývla na nás hlavou a odišla.

"Dmitrij mi spomínal, že na ľade sa cítiš ako doma."

"Váš syn neklamal."

"Od koľkých rokov korčuľuješ?"

"Tuším od troch. Môžem sa opýtať ako ste sa dostali k tomuto športu vy?"

Trocha som sa pomrvila na stoličke a prehrabla rukou vlasy.

"Otcov kamarát bol hokejový tréner. Raz sa zhodli na tom, že mám na hokej dobrú postavu a primeraný vek na začatie športu."

"Do koľkých rokov chcete hrať?" položila som ďalšiu otázku.

"Sám uvidím ako na tom bude moje zdravie. Nebudem to nasilu tlačiť do nejakého vysokého veku," pery sa mu sformovali do malého úsmevu.

"Prečo ste dali vášho syna práve na Slovensko?"

"Myslím si, že tam bude začínať úplne od nuly. Žiadne zvýhodňovania ako v Rusku. Musí sa presadiť zručnosťami nie menom. Ale prečo mám pocit, že som ako na výsluchu, slečna Jacksonová?"

"No..vuyžívam efektívne čas."

Ozvalo sa vibrovanie mobilu. Siahla som do kabelky a pozrela na mobil. Môj to nebol. Pán Kovaľčuk sa zdvihol od stola.

"Ospravedlnte ma. Je to dôležitý hovor" povedal a niekam sa vyparil.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Bola som celá napätá. Takmer som nedýchala a predsa som sa snažila pôsobiť uvoľnene.

Čašníčka pricupitala ku stolu a položil predo mňa čajník so šalkou, med a dve vrecúška cukru. Na opačnú stranu stola položila objednanú kávu.

"Ďakujem," kývla som ku čašníčke, ktorá mi venovala úsmev a odišla.

Rozhliadla som sa po kaviarni. Kovaľčuka som zbadala sedieť a telefonovať v neďalekej hojdacej sieti. Vyzeral veľmi rozhorčene. Párkrát aj zvýšil hlas. Po chvíli som svoju pozornosť venovala svojmu čaju. Chytila som veko čajníka a položila ho na stôl. Pri tomto druhe čaju uprednostňujem cukor pred medom. Jemne som potriasla vrecúškom a roztrhla okraj. Obsah som vsypala do čaju. To isté som zopakovala aj pri druhom vrecúšku. Lyžičkou som dôkladne čaj premiešala a naliala si ho do šálky. Trošku som si uskrla. Myšlienkami som sa vrátila na štadión. Ako som s mamou radostne popíjala tento čaj. Pri niektorých víťazstvách ho od radosti celý vyliala na zem...och, tie krásne spomienky. Medzičasom Kovaľčuk dotelefonoval a vrátil sa ku stolu.

"Naozaj sa ospravedlňujem, bol to nevyhnutný hovor."

"Kde sme to skončili?" hneď sa vrátil do témy.

"Ehm...že sa cítite ako na výsluchu" zahanbene a trocha pobavene som sa neho uprela zrak.

"Jasné. Tak, teraz sa budem chvíľu pýtať ja ak vám to neprekáža."

"Nie, neprekáža,"pokojne odvetím.

"Akú pozíciu má v mužstve váš brat?"

"Je útočník. Veľmi dobrý útočník" poznamenám.

"Nechýbajú vám tu vaši kamaráti?"

"To je samozrejmé. Áno, chýbajú. Chýba mi aj naše mužstvo, ale nelámem si tým hlavu. Išla som sem s vedomím, že mi budú chýbať. Vám musí určite chýbať syn."

"Áno, áno," povedal zamyslene.

Chytila som pohár do rúk a dopila celú šálku. Následne som do nej doliala zvyšok čaju, ktorý ostal v čajníku. Nebolo toho veľmi veľa. Káva pána Kovaľčuka bola taká malá, že ju vypil na dva malé hlty. Ja som káve eše na chuť neprišla.

"Venujete sa aktívne nejakému športu, slečna Jacksonová?"

"Aktívne nie. Avšak pravidelne chodievam s partiou na verejné korčuľovanie, keď majú chlapci voľný ľad, zahrám si s nimi, ale rada mám aj tenis," jemne som sa pousmiala.

Čaj som už konečne dopila. Keď okola nás prechádzala čašníčka Kovaľčuk ju zastavil.

"Účet si poprosím."

Očami som sledovala čašníčku, ako niečo naťukala do počítača, odtrhla bloček a pobrala sa naspäť k nám.

"Bude to 5,80."

"Šesť" povedal a položil na bloček peniaze.

"Ďakujeme vám," usmiala sa vľúdne, zobrala peniaze a pobrala sa k pokladni.

Postavil sa, prehodil cez seba kabát a vložil peňažeku do vrecka kabátu.

Odusnula som sa so stoličkou, obliekla si kabát a vzala kabelku.

"Ďakujem za pozvanie," povedala som.

"Nestojí za reč," prehodil.

Pobrali sme sa ku dverám. Vyšli sme von na námestie. Otočila som sa k nemu.

"Bolo mi potešením stretnútúť vás," napriahla som k nemu ruku. Takmer okamžite mi ju stisol.

"Dúfam, že toto nebolo naše posledné stretnutie," usmial sa a potriasol mi rukou.

"Dovidenia," pozdravila som.

Namiesto pozdravu kývol hlavou. Otočila som sa, vybrala mobil z kabelky a skontrolovala čas. Pomaly som sa vybrala na miesto, kde ma mala Nataša vyzdvihnúť. Kráčala som námestím s radostným pocitom.

Alohomora!

Po xy rokoch je časť, že? Toto tu som písala asi 2 a pol týždňa. Nevedela som sa k tomu dokopať až teraz. Som s časťou celkom spokojná. Votujte a zanechajte komentár.

Vaša Sofi ❤