Koniec októbra nepresedela Sara pri prednáške. Oči sa jej mimovoľne nezatvárali pri žmúrení na tučné bichle plné žurnalistických žvástov. Nedalo sa však povedať, že za svojím odchodom smútila. Veď sa jej naskytla perfektná príležitosť o ktorej väčšina iba naivne sníva. Už pred rokom, kedy jej tvorba začala nadobúdať presnejšie obrysy a jej umenie vyjadriť slová na papieri bolo do poslednej bodky vycibrené, svojím talentom zaujala istú spoločnosť. Spoločnosť, o ktorej večne básnila po znudených školských dňoch a v útulnom bistre s delikátnymi tuniakovými sendvičmi. Spoločnosť, v ktorej sa raz vo svojich najdivokejších predstavách túžila uplatniť. Keď jej prišla tá ponuka, azda zabudla aj dýchať.

Prechádzať sa koridormi o ktorých kecala nonstop niekoľko rokov, bolo pre ňu čosi neuveriteľne čarovné. Mohla písať to, čo sama chcela a nie to, čo by ju sotva udržalo sýtu. Mohla slobodne rozvíjať svoju farbistú fantáziu, písať pre ľudí a prostredníctvom príbehov im dodať podporu či zlomok nádeje. A písala fakt rada. Písala horúčkovito až do skorých ranných hodín, sem-tam vynechala spánok kompletne. Neskôr sa stala človekom, čo obkresľoval a tieňoval nedokončené náčrty. Jej plat rapídne narastal. No zvyšoval sa aj tlak, ktorý na ňu zamestnávatelia vyvíjali. Z práce, do ktorej chodila s úsmevom, sa teraz vracala s dvoma gigantickými pohármi kávy a s ešte väčšími kruhmi pod očami. Do poslednej vety mala presne nalinkované čo má písať, ako má písať a kedy má svoju finálnu verziu odovzdať. Dvadsať strán každý týždeň, inak jej strhli čo-to zo mzdy. Pobyt v milovanom New Yorku sa pre ňu stal razom pascou, z ktorej nebolo úniku a na rodinu zanevrela. Myseľ jej tak zahatávalo iba písanie, bezútešné nápady na pútavý dej a sklz, čo sa viac predlžoval.

Iba Dwi Wahyuni, ktorá v živote vzdorovala o čosi menšiemu nátlaku, sa napokon rozhodla vycestovať za svojou priateľkou. A to z nijakého ušľachtilejšieho dôvodu ako z dôvodu záchrany. Po piatich mesiacoch, kedy sa jej Sara neozvala, ju prišla sama navštíviť a to až priamo do práce. Preletela cez šíry oceán len preto, aby sa na vlastné oči presvedčila, čo sa to s ňou deje. Našla ju v zúboženom stave. Okamžite jej teda navrhla, nech s ňou odíde na pár týždňov preč. Nech načerpá novú silu a nechá si všetku tú naničhodnú prácu uležať v hlave. Zozačiatku sa vzpierala a nepochybne sa vzpieral aj jej prísny šéf. Ten po nej musel dupať deň čo deň, ale koniec koncov Sara neodolala. S malým odkazom na svojom stole opustila vysokú budovu prestížnej spoločnosti a na naliehanie Dwi si rýchlo pobalila kufre. Peniaze na cestu pre ňu momentálne nepredstavovali problém. Tých si za svoju nadľudskú drinu vyslúžila požehnane.

Počas letu s dvoma prestupmi mali dostatok času na to, aby si medzi sebou vydiskutovali aj nepovedané.

„Momentálne bývaš v Yeosu," skonštatovala s údivom. „To som nevedela."

„A ani si nemohla," schytila ju Dwi za zápästie a uprene sa jej zadívala do očí. „Pracuješ tak pilne a tvrdo, že ti život preteká pomedzi prsty rýchlejšie než komukoľvek inému."

Sara sa od nej odvrátila a nazrela von cez maličké okienko lietadla.

„Viem, že to bola tvoja vlastná voľba, ale nemôžem dopustiť, aby ťa to zničilo," vážne prehlásila Dwi. „Yeosu je skvelé. Zapáči sa ti."

„Stále nemôžem uveriť tomu, že vedľa mňa sedí tá istá osôbka spred pár rokov," uškrnula sa unavene. „Myslím to v dobrom. Netušila som, že sa ti pošťastilo a uplatnila si sa v cudzine. Čo si mi spomínala, kórejčina sa ti vraj dostala pod kožu."

„Ale choď. Ešte sa furt učím," obkrútila si kučeravý prameň vlasov okolo ukazováku. „Začínala som prácou v Soule ako obyčajná asistentka a rok som v tej pozícii aj zotrvala. Život v hlavnom meste však nie je ani zďaleka taký jednoduchý. Tie výdaje v porovnaní s mojím platom boli neúnosné. Neskôr som si uvedomila, že sa odtiaľ budem musieť čoskoro pratať, no za domovinou sa mi necnelo."

„Od prvej výplaty som si odkladala a dobre, že som tak robila. Zistila som, že džob asistentky a ešte k tomu aj cudzinky, je o hubu. Nijaká možnosť kariérneho rastu. Keďže som však dostávala mizerne zaplatené, rozhodla som sa pre radikálnu zmenu. Vrátila som sa naspäť do školy."

„Zas?" začudovala sa Sara. Spomínala si, keď sa Dwi dala na vysokoškolské štúdium, ale po prvom semestri to zabalila. Vraj urobila chybu a univerzita pre ňu nie je to pravé orechové.

„Zas," prikývla. „Vyštudovala som cestovný ruch v Tägu, pretože som k tej oblasti mala odjakživa blízko. Veľmi rýchlo som si osvojila tento krkolomný jazyk. Bohužiaľ na mňa ako na cudzinku čakali viaceré nástrahy. Prvý rok bol katastrofálny, nebudeme si klamať. Celé dni som premárnila nad slovníkmi, učebnicami a aj nad kórejskými telenovelami. Popritom som ešte drela v jednej reštike."

„Priam neskutočné!" zašepkala a zahanbene sa pomrvila na sedadle. Toľko toho zameškala a kvôli čomu?

„Neuveríš, no ja dutá hlava som získala štipendium a zrazu som sa zvládala uplatniť takmer kdekoľvek," nadšene pokračovala. „Možno nie úplne kdekoľvek, ale domáci mi zobali z ruky. Ani nie za tri mesiace som už mala kvalifikáciu sprievodkyne vo vrecku. Práca s ľuďmi je vždy makačka, ale za tie prachy to stojí. A navyše ma to aj baví. Nemysli si však, že pracujem 24/7, drahá Sara."

Dwi si oprela hlavu o operadlo a pod bujnú šticu si založila zopäté ruky. Spokojný úsmev jej trónil na pekne krojených perách a Sara po dlhej dobe mohla zračiť, že je jej kamarátka so sebou nadmieru spokojná. Ba čo viac, bola na seba pyšná.

„Netrep," zamračila sa. „Podľa mňa skladáš skvelé texty. Možno ti nejde próza, ale čo sa týka rýmov, si v tom ako doma. Podľa mňa by si to dotiahla ďaleko..."

„Šťastie, Sara, šťastie." 

Opakovala ako riekanku a privrela oči. „Nepotrebujem slávu a chválu sveta. Som rada za to, kde som a čo mám. Nechcem sa tým viac zapodievať. Čas síce rada vypĺňam písaním, nuž, ty si k tomu mala odlišný vzťah. Bola si s tým zžitá a bola to tvoja pohonná látka rovnako, ako sa tou mojou stal cestovný ruch. Takže prosím," vystrela sa a odhrnula si z čela ofinu. „Neľutuj ma. Ja som takto šťastná, Sara."

A tak väčšmi na túto tému neprehovorila. Len zomkla pery a s prekríženými rukami sa obrátila naspäť k okienku.

„Mimochodom, výška nie je jediná bizarná vec, ktorá sa mi v priebehu rokov priplietla do cesty," vzrušene dodala. „Neuveríš, no doslova sa mi splnil môj tínedžerský sen!"

„Fakt? O čo ide?"

„Skromne povedané," zamyslela sa s lišiackym úsmevom. „Chodím so svojím dávnym idolom."

„Dávnym idolom?"

„Presne. Zabudla si na svoju obľúbenú pieseň?" Dwi si ju začala ihneď pospevovať.

„To snáď nie!"

„Áno!" zachichotala sa. „Aby si si ale nenamýšľala, nie som s ním kvôli istým benefitom, jasné? Nie som žiadna-"

„Ja viem, že nie," nenechala ju ani dokončiť a hrejivo sa zazubila. „Popravde by som skôr uverila tomu, že si sa narodila s treťou nohou. Kto by to bol povedal, čo? Randiť so svojím idolom. Prajem ti to, Dwi. Zaslúžiš si to."

„Sara," naklonila sa k nej a veľavýznamne s ňou udržiavala očný kontakt. „Každý si predsa zaslúži lásku."

~

Skromný pobrežný domček v Yeosu sa pre Saru stal rýchlo náhradným domovom. Namiesto toho, aby s Dwi ležali pred telkou a s pohárikom vína debatovali o pravom zmysle života, sa hneď v prvý deň vybrali do Hallyeohaesang National Park a dokonca sa aj nechali vyniesť lanovkou na jednu z hôr.

Plánovali navštíviť aj Wando, ktoré sa nachádzalo juhozápadne od Yeosu, ale nasledovné plány im prekazila Dwiina staro-nová známosť.

S mobilom pri uchu krúžila po obývačke, voľnou rukou si prehrabovala neskrotné vlasy a celkom nazlostene prehovárala k človeku na druhej strane. Vyzerala, že by najradšej niekoho udrela.

Sara ju pozorne sledovala, zatiaľ čo sa maznala s Dwiinou čiernou mačkou Amami. Hlasne priadla, keď sa náhodou trafila na to správne miestečko.

Dwi čosi odvrkla, rázne zrušila hovor a odhodila mobil neďaleko svojej kamarátky. Ešte raz si prešla prstami vo vlasoch a pretrela si červenkastú tvár.

„S týmto správaním by si mala sedieť v cele predbežného zadržania," pípla Sara.

„Ha! Týmto tempom tam skončím raz-dva," priznala sa a tiež sa zviezla na pohovku. „Máme problém."

„Vážne? To by mi nenapadlo..."

„Hej. Teraz nie je vhodný čas na sarkazmus," ohriakla ju. „Ten debil nám kúpil letenky do Tchaj-peju, no nešibe mu?"

„Pripomeň mi, ktorý debil?"

„Hoseok, pravdaže!" povzdychla si. „Chcela som odmietnuť, ale potom by sme sa dlho nevideli. Veď vieš, ďalšie fanmeetingy so slintavými babami a tak..."

„Predpokladám, že ma tu nechceš nechať osamote," odhalila jej plány. „Dwi, budem v pohode. V New Yorku žijem sama, vlastne nemám ani psa či predpotopnú rybičku."

„Máš iba prácu," odfrkla si sklamane. „Nepáči sa mi to. Mal mi to oznámiť aspoň týždeň vopred. Navyše si u mňa na návšteve, nemôžem si odísť na Taiwan akoby sa nechumelilo."

„Ja to zvládnem."

„V žiadnom prípade tu nezostaneš na ocot," okamžite to zamietla. „Pozri sa na seba! Vyzeráš hrozne! Teda nie hrozne ako hrozne, ale hrozne! Si odstrihnutá od ľudí. Existuješ len ty a tvoja nekonečná práca. Nechcem, aby si počas môjho pobytu na Taiwane otvorila laptop a nebodaj sa venovala písaniu. Skrátka to nesmiem dopustiť!"

Sara hodnú chvíľu žasla nad tým, s akou zodpovednosťou sa Dwi prezentovala. Chápala jej prehnané obavy a naostatok chápala aj tomu, že pre ňu chce to najlepšie. Bohužiaľ pred ňou skrývala množstvo všelijakých krkolomných tajomstiev.

„Zbožňujem svoju prácu. Prečo by si mi zakazovala niečo čo milujem?"

„Lebo ťa to ubíja a robí to z teba toto," smutne poznamenala a ukázala na ňu prstom. „Potrebuješ získať naspäť svoj mladistvý elán."

„Elán, vášeň, cit..." obraňovala sa. „Dwi, to sa časom z tvojho života aj tak vytratí. Nepáči sa mi, že sa mi motáš do súkromia."

„Snažím sa ti pomôcť," presviedčala ju. „Nie ťa raniť, ale pomôcť ti."

„Najviac mi pomôžeš, ak ma necháš rozhodovať samú za seba."

Amami sa unavene ponaťahovala a dala Sare zreteľne najavo, že už väčšmi nestojí o jej škrabkanie.

Dwi sa poriadne zamyslela, s prižmúreným zrakom ostrila na svoju vyčerpanú a frustrovanú kamarátku. Popritom si tiež nenápadne hrýzla do spodnej pery.

„Už viem," víťazoslávne vyrukovala a v tmavých dúhovkách jej zahrali nezbedné iskričky. „Presne viem, čo s tebou urobím! Daj mi mobil. Musím si zavolať."

„Tak pŕ," vyhla sa Dwiinej dlani, ktorá sa načahovala po to diabolské zariadenie. „Najskôr mi o svojom pláne povieš, nie?"

„Radšej nie, Sara. Aj tak by si s tým nesúhlasila," pošúchala si zátylok a za okamih získala svoj mobil naspäť. Bruškami vyťukávala číslo a prekliala ju pohľadom. „Buď ticho, fajn? Ja to vybavím."

„Polož to!" zasyčala, ale Dwi znova začala mlieť tým svojím typickým sladučkým a vyššie položeným hlasom. Obstojne Saru ignorovala a blokovala jej šikovné výpady.

„Dwi, prosím. Nebuď ako decko a polož to," doťahovala sa s ňou napajedene.

Ten hovor po niekoľkých minútach naozaj zrušila. So zadosťučineným výrazom sa vysmiala Sare rovno do zhrozenej tváre: „Hotovo."

„Čo si spravila?"

„Našla som perfektné riešenie pre nás obe, drahá. Ja sa budem promenádovať po Taiwane a ty si budeš užívať v Pusane. Ber to ako menšiu odbočku. Je tam toho veľa na spoznávanie, o to sa báť nemusíš. Navyše som ti zohnala aj sprievodcu! Som užasná, že? Obe budeme dovolenkovať a zvyšok potom strávime spolu. Sľubujem."

„Čože si zariadila?!" skoro sa prekotila cez sedačku. „Ako sa opovažuješ niečo riešiť bez môjho súhlasu? Ja do Pusanu rozhodne nejdem!"

„Ale ideš. Nepaprč sa," zagúľala očami. „Uvidíš. Ešte mi poďakuješ. Nebudeš si musieť zháňať ani hotel, takže ušetríš."

„Neprišla som sem šetriť-"

„Ticho. Neskončila som," vyštekla po nej. „Cez Pusan ťa prevedie niekto, kto sa tam narodil a taktiež aj niekto dosť slávny."

„Morgan Freeman to asi nebude, že?"

„Vyčisti si uši, Sara. Povedala som, že sa tam narodil," otrávene si trela spánky. „Čo povieš na spoločnosť Park Jimina?"

„Čo? Aký Park?"

„Jimin. Park Jimin."

„Jimin?" zopakovala po nej. „Aha..."

„No čo? Tešíš sa?"

„Absolútne... nie," schladila ju svojím monotónnym hlasom. „Dwi, ja sa nechcem socializovať!"

„Nemáš na výber," zanovito odvetila. „Už je to dohodnuté. Jimin je fajn, aj keď je niekedy čudný presne ako ty. Som si istá, že si padnete do oka."

„Nie. Zostávam v Yeosu."

„Jedine cez moju mŕtvolu," povytiahla z vrecka guču kľúčov. „Ak to bude nutné, vykopnem ťa odtiaľto."

„Tak si nájdem iné ubytovanie..."

„Opováž sa!" pohrozila jej. „Vlastnoručne ťa dotiahnem do Pusanu, aj ak by to malo byť to posledné, čo kedy urobím."

„Dwi," Sara si ju skepticky premerala. „Ruku na srdce. Ty by si neublížila ani muche."

„Kušuj. Do Pusanu sa dostaneš busom. Prinajhoršom ti tá cesta zaberie tri hoďky. Neboj, Jimin ťa vyzdvihne."

„Ts. Myslíš, že sa snáď stratím?"

„Som o tom hlboko presvedčená, drahá. Tvoj hlavný problém spočíva v tom, že si až priveľmi veríš, ale niekedy aj ty potrebuješ pomoc druhých. Takže buď dobré dievča, vystúp na konečnej a počkaj na Jimina, okej? Ráno ťa odprevadím na zastávku aby som sa uistila, že do toho autobusu aj reálne nastúpiš."

„Si o dosť horšia než moji fotríkovci."

„Budeš sa tam mať dobre," naklonila sa k nej. „Bude to fajn. Dôveruj mi. Nikdy by som neurobila nič, čím by som ťa mohla zraniť. Nezabúdaj, si predsa moja najlepšia priateľka."  

~

hello everyone! 🍙

môj návrat ste asi tak skoro neočakávali, čo? prekvapenie!

dúfam, že aj týmto krátkym príbehom vás dokážem nielen zahriať, no aj potešiť či rozcítiť. zatiaľ sa nám hlavná zápletka len črtá, ale už teraz vám môžem zaručiť veľa veľa drámy. 🙏

dúfam, že máte pekný štvrtok (možno trošku upršaný) a prežili ste školu, pokiaľ do nej chodíte.

morgan freeman bude možno nabudúce ;))

stay healthy, positive and hydrated! ✨

sga. ( ꈍᴗꈍ)