Jimin sa naozaj nemýlil. Čoskoro začalo liať.

Saru chcel dostať niekam dovnútra. Nakoniec ju zatiahol do ošumelého podniku, v ktorom okrem čaju ponúkali aj sýte pokrmy. Dokonca by ste tam splašili aj konzervy pre domácich miláčikov. Bolo to skrátka multifunkčné miesto, ale Sare to bolo momentálne výsostne ukradnuté.

Stále bola zo svojej spovede mimo a ruky sa jej neprestajne triasli.

„Vonku sa spustil solídny lejak, ale do hodinky snáď ustúpi," poznamenal, ako sa vracal späť od okna.

Vybrali si stôl na samom konci tejto starej búdy. Priestorom panovalo pochmúrne ticho a prevážne sa sem ľudia dobrovoľne nehnali.

„Musíš niečo zjesť," vážnejšie dodal s pohľadom upreným na jej roztrasené končatiny. „Objednám ti."

„Nie. Potrebujem len pauzu," odhovárala ho, ale hlas sa jej čoraz viac chvel. „Myslím to vážne."

Jimin ju pravdaže neuposlúchol a sústredil sa na čítanie akéhosi predpotopného menu.

„Hm, asi tu nevaria dobre vzhľadom no...na všetko," zaklonil hlavu a všimol si, ako na lustri v hojnom počte tancujú pavučiny. „Ale všetko treba vyskúšať."

„To nie je nutné," jej hlas razom zanikol vo vrave, ktorú začal prichádzajúci čašník. Obaja prítomní muži ju bez problému ignorovali a horlivo si medzi sebou štebotali.

Predpokladám, že už objednal. Skvelé.

„Čo si to hovorila?" spýtal sa Jimin, akonáhle sa čašník stiahol do kuchyne.

„Nič také," oprela sa dozadu o nepohodlnú stoličku. „Iba, že je tu pekne. V Gamcheone."

Nevedno prečo, prepukol v hurónsky smiech.

„Čo je ti smiešne?"

„Je zlaté ako to vyslovuješ," odpovedal pobavene. „Tvoj prízvuk je zlatý."

„Hm," podoprela si rukou čoraz ťažšiu hlavu. Práve v nej jej vírili všakovaké nápady, myšlienky a úbohé plány. Všetky sa však napokon stretávali v rovnakom bode a to konkrétne v bode jej neodvratného odchodu.

„Mala by si si dať šancu," preladil na serióznejšiu tému a úškrn mu nadobro opadol. „No tak. Daj si šancu, rodičom určite chýbaš."

„To nemôžeš vedieť."

„Ani ty."

„Ja som ich dcéra a poznám ich dlhšie. Sklamala som," odsekla. „Nemajú dôvod odpustiť mi. Veď to ja som predsa odišla, ja som sa na nich vybodla a išla si za svojím snom. Bola som do seba priveľmi zahľadená..."

„Samozrejme, že majú dôvod," namietol hneď Jimin. „Si ich dcéra. To stačí."

Takmer tridsať centimetrový povlak snehu sa uvelebil na vysokých kopcoch. S otcom sme počas zimy radi chodievali na čerstvý vzduch. A potom sa to zvrtlo na guľovačku. Okrem toho sme stavali aj mini snehuliakov, sánkovali sa pomedzi jedličky a vychutnávali si dúšky horúcej čokolády. Ách, na tej sme si skoro zakaždým spálili jazyk.

Bolo to nepochybne veselé obdobie. Nevinné detské spomienky ju aj v tejto chvíli hriali pri srdci.

Milovali ma najviac ako mohli, ale ja som im lásku neopätovala.

„Alebo," pomrvil sa s nešikovným úškľabkom, „môžeš ostať tu. Dwi by sa dozaista potešila novej spoločnosti a to najmä počas neprítomnosti svojho ukecaného priateľa. Čo ja viem, možno by si mohla bývať aj nad kaviarňou."

Každé jedno slovo zaťažil rýdzou úprimnosťou. Vskutku jej chcel pomôcť, aj keď netušil prečo. Bol však šťastný, že sa mu po toľkých nezdaroch podarilo nahliadnúť pod všetky jej naaranžované vrstvy. A pod nimi, prekvapivo, našiel len ustráchané dievča, čo každodenne prežívalo život kohosi iného.

„Pracovala by som ako obsluha? Od rána až do večera? Mohla by som bezstarostne vysedávať pri útesoch a kochať sa výhľadom na more? Mohla by som si vytvoriť pekné spomienky s Dwi? To znie až rozprávkovo," zdôverila sa mu Sara, zahĺbená do tej nádhernej predstavy.

„Áno. Čokoľvek. Hocičo," pritakal. „Môžeš dať výpoveď. My by sme ti zozačiatku pomohli. Už by sa na teba nelepil žiaden prebytočný stres a ani debilný šéf."

„Takže mi radíš, aby som utiekla," zhrnula to a nálada jej razom opadla. „To nie je správne."

„Možno nie, no ani tvoj návrat do Štátov by nebol práve najlepším riešením," odvetil.

„V prvom rade to však nie je tvoj problém, ale môj."

„Už zas sa hráš na netýkavku? Zdalo sa mi, že sa na skle tvorí námraza," podpichol ju.

„Myslím, že by sme túto debatu mali uzavrieť," nakrátko si pomasírovala spánky. „Nemám silu sa o tom viac baviť. Môžeme byť potichu, prosím?"

„Dokedy? Až kým neprídeme domov?" zadivil sa. „Ts, to rozhodne nie! Bolo by to čudné..."

A o čom by sme sa my dvaja mohli tak zhovárať, hm? O počasí? O Pusane? O tvojich rodičoch alebo rovno o tebe?

„Priznávam," očami blúdil po stenách toho zanedbaného podniku, „čítal som jednu tvoju prácu. Ešte staršiu, asi spred dvoch rokov. Našiel som ju raz v kníhkupectve a zapáčila sa mi obálka. Niežeby som bol dáky knihomoľ, ale Dwi mi nonstop ospevovala tvoje meno. O tebe jedine v dobrom, mimochodom. A tak som odišiel s publikáciou, na ktorej sa vynímalo tvoje priezvisko."

Akoby odriekaval mystické zaklínadlo, jeho hlas ustavične menil tón. Čím ďalej sa posúvali v deji, tým väčšmi vkladal do svojho prejavu emócie a dramatickosť. „A zažral som sa do toho. Nečakal som to, ale bolo to dosť slušné."

„Fakt? Páčilo sa ti to?" ľpela na ňom pohľadom.

„Hej. Bolo to... fajn. Aspoň myslím. Hádam aj lepšie, no poväčšine som pri tej knihe zaspával. Nie, nie, nemrač sa na mňa. Nemyslel som to tak! Iba som si na čítanie nedokázal vyčleniť čas, toť vše. Preto je môj názor pomerne irelevantný. Trvalo mi tri mesiace, kým som sa prelúskal až na poslednú stránku."

„Nenájsť si čas na knihu je jeden z najväčších prehreškov," odvrkla dotknuto.

„Bohužiaľ," zmätene si prstami vošiel do vlasov. „Mal som toho veľa. Stále mám..."

„Tak preto si sa v kaviarni neukázal?"

„Správne. Momentálne pracujem na niečom dôležitom..."

„Na niečom dôležitejšom než je kniha?"

Zvedavo prižmúrila oči.

„Knihy sú asi tvoja láska, že?"

„A čo tvoja vášeň? Spev? Tanec?"

„Oboje," sám sa nevedel poriadne rozhodnúť. „No vraj viem robiť celkom šmakózne sendviče. Kto vie? Možno raz začnem podnikať."

„Veď kto by nemiloval sendviče, že?"

Sara bola nadšená z toho, ako sa celá téma zvrtla na odľahčený rozhovor. Podobná nevtieravá konverzácia jej navyše len prospeje.

„Skúsim ti nejaký pripraviť," ponúkol sa jej Jimin. „Alebo si rovno zájdeme na piknik. Môže ísť aj Dwi."

„Jedného dňa," sľúbila Sara. „Obávam sa však, že to v dohľadne už nestihneme."

„Prečo nie? Dnešok ešte neskončil."

„Ale Dwi je stále na Taiwane."

„Potom ma to naozaj veľmi mrzí, Sara," predstieral smútok, „no budeme musieť ísť iba vo dvojici. Dwi to snáď pochopí."

Onedlho k nim napochodoval iný tučnejší čašník s monštróznymi lysinami, aby mohol jedlo poukladať na stôl. Vo veľkej drevenej mise sa nachádzali tenké plátky mäsa, asi hovädzieho, so stir-fry zeleninou. Celé menu bolo zavŕšené prehnaným množstvo tmavej lepkavej omáčky.

„To som teda zvedavý, či to bude chutiť tak, ako to aj vyzerá."

Jimin sa už-už načahoval po paličky.

Hrdinsky si do úst vložil kopcovité sústo. Znechutenie sa mu skoro ihneď prejavilo na mimike, pery sa mu od tej divnej pachute skrivili a následne sa rozkašľal, akoby sa kuchárovi usypalo korenie.

Potom tresol paličkami o stôl a odsunul od seba tú diabolskú misu skazy.

„Radšej ti pripravím ten sendvič," vážne prehlásil. „Aká škoda, že tu nie je Jin hyung."

„Ale to je v poriadku," pretočila očami, spomínajúc si na svoj klasický jedálniček v New Yorku. „Som zvyknutá na rôzne delikatesy."

„Bežne si vychutnávaš presolené trojdňové mäso?"

„To zas nie, ale často som zavítala do Chinatownu. Majú to tam lacné, no nie vždy chutné."

„Máš peniaze aj na večeru na Manhattane, či?"

„A to znamená, že tam musím nechať všetky svoje prachy? Ako som spomínala, je to na mňa príliš nóbl..."

Jimin zahanbene spomínal na pláž v Haeundae, kde jej ostro vyčítal snobské spôsoby. Teraz si uvedomoval, že pochybil a nechal sa zmátať prvým dojmom.

Pristihol ju, ako začala nenápadne posúvať misu smerom k sebe. Preto sa prstami tvrdohlavo zakvačil o jej okraje: „Povedal som nie."

„Jimin," zachmúrila sa prísne. „Nechaj ma ochutnať."

„Nie," trval na svojom, „bude ti z toho nanič. Kúpime ti niečo po ceste."

„Škoda peňazí."

„Radšej obetujem peniaze, akoby som mal to mäso ešte raz požuť," deprimovane fľochol po tých nevábnych plátkoch hovädzieho.

„Fakt ju nepustíš?"

„Čo myslíš?"

Sara si niečo nezrozumiteľne zahundrala, no v stisku nakoniec povolila. Nahnevane si založila ruky na hrudi a prezerala si vlastné nechty.

„A že ja sa správam ako decko!" krútil nad ňou hlavou, ale svoj názor neprehodnotil. „Si takáto stále?"

„Čože?"

„Pretože by z toho bol skvelý titulok," uznal. „Len si to predstav. Úspešná spisovateľka a komiksová kreslička, ktorá navonok pôsobí seriózne, je v skutočnosti nestarnúca tínedžerka a trochu aj podivín.'"

„Tak podivín?!"

„Iba zveličujem," pripomenul jej a uprel zrak na okno, o ktoré už búšilo pomenej dažďových kvapiek. „Nepotrvá dlho a slnko zas vyjde. Potom môžeme odísť."

Sara zostala od šoku prikovaná na svojej stoličke. Jej sa naspäť ešte nechcelo vrátiť.

Jimin medzitým vstal a na hlavu si načapil starú známu šiltovku. Zastrčil pod misu zopár bankoviek a bez dovolenia si privlastnil Sarin drahý fotoaparát. Postrehol však, že čosi nie je v poriadku.

„Deje sa-"

„A musíme?" Vyhŕkla spontánne.

Jimin si povzdychol. Veľa času im nezostávalo, no dalo sa jej oponovať? Práve v moment, kedy nebola až tak odporne nepríjemná?

„Hodina hore-dole nikoho nezabije, nie? Ešte si predsa nič nenafotila," vyhovel jej napokon.

Sara mala chuť poodhaliť svoj široký úsmev. Rozhodne jej oči hrali všemožnými farbami. Nečudo, že sa javila byť opäť vitálna, uvoľnenejšia a hlavne prirodzenejšia. Z tých dvoch viet bola natoľko unesená, že z malého podniku vytrielila hádam rýchlejšie ako raketa.

Nechcela stratiť ani minútu. Veď ju čakalo ešte preskúmavanie okolia a množstvo fotiek.

~

hello guys! 🍙

po cca 5 dňoch vám prinášam pokračovanie výletu v gamcheone. kapitola by bola vonku aj rýchlejšie, nebyť neskutočne zdĺhavých úprav, ktorými si text musel prejsť. verte mi, neznášam to, ale je to nevyhnutný proces T^T

preto sa môže stať, že táto časť je suchšia, keďže pôvodne nebol gamcheon vôbec rozdelený. aspoň ste si však mohli užiť rozhovor medzi našimi dvoma hlavnými protagonistami ✧◝(⁰▿⁰)◜✧

myslíte si, že jej jimin po tom gastronomickom fiasku naozaj pripraví šmakózny sendvič, alebo sa zas iba chvastal? 🙈🥪

kým sa takto pekne stretneme pri ďalšej časti, užite si nedeľu, načerpajte silu do nového týždňa a hlavne no stress. zapnite si seriál, film, meditujte alebo relaxujte pri knihe. byť v duševnej pohode je na nezaplatenie ^^

sga. ( ꈍᴗꈍ)