Nad Yeosu sa vyškieralo skoré slnce, ktoré opatrne láskalo vrcholky hôr a sprevádzalo ľudí do nového dňa. Sara sa však ani omylom nevyškierala. Znechutenie zo skutočnosti, že bude musieť prežiť svoje dovolenkové momenty s dákym cudzincom, sa úplne vymykali jej pôvodným predstavám o spoločne strávenom čase s Dwi. Pomýšľala na výlety k prímorským oblastiam, na túry do prírody a na prehliadky malebných dediniek. Pomýšľala na všetky tie exotické pokrmy a príval nových inšpirácií, ktoré by mohla hľadať tam hore v nadýchaných oblakoch.

„Trochu života do toho umierania," zahundrala Dwi. „Vieš, že sa ponáhľam, Sara."

„Sama si za to môžeš," arogantne jej odvrkla. „Nemala si ma posielať do Pusanu."

Dwi nad ňou vkuse krútila hlavou. Nerozumela, prečo sa toľko zlostí. Ona predsa nemohla za udalosti predošlého dňa a keďže jej na nej záležalo, pochopiteľne ju nechcela nechať osamote v Yeosu. Vycítala z nej zronenosť, nepochopenie a zlomenosť. A iba možno, skrslo Dwi v mysli, možno by jej pobyt s Jiminom naozaj prospel.

„Už teraz ho nenávidím," preháňala.

„To nehovor."

„Fakt som nemala opúšťať New York..."

„Ale stalo sa. Pozri, drahá, neviem čo chceš týmito svojimi poznámkami docieliť, no mňa si proti sebe tak ľahko nepoštveš. A navyše," zvýšila kratunko tón. „Prišla si sem dobrovoľne."

„Pretože som si myslela, že budeme spolu a nie separé!"

Dwi si pomagala čelo a zastavila pred väčším autobusom, ktorého motor už chrčal na celé parkovisko.

Nastupovalo doň mnoho ľudí, väčšinou mladí alebo dôchodcovia, ktorí vypĺňali svoj voľný čas mestskými expedíciami.

Sara si ponapravila tašku na pleci, do úst si hodila ďalšiu žuvačku - v poradí snáď už tretiu! - a pokúsila sa upokojiť. Dávala si záležať na tom, aby pôsobila neoblomne, ale kdesi v kútiku svojej podstaty mala nehorázny strach. Obávala sa, čo nastane po príchode do Pusanu. Obávala sa, že sa nebude môcť s nikým dohovoriť a že skončí niekde, kde to bude z duše neznášať. Podobne ako aj New York.

„Mám ťa rada, ale prosím, nebuď taká pesimistická. Nemám potuchy, čo všetko sa stane a čo nie, ale keby niečo, zavolaj. Dobre?" otvorila svoju náruč a pritiahla si Saru do objatia, ktoré jej však ani zlomkom neopätovala.

„Neblázni. Budeš mať svoje vlastné záujmy," precedila pomedzi zuby. „Poradím si."

Zrazu sa jej obrátila chrbtom a začala zdolávať prvé schodíky vedúce do kabíny autobusu.

Dwi napäto pozorovala ako dopravný prostriedok zapišťal a následne sa rozknísal vpred. Chcela ešte zamávať svojej priateľke, no napokon si to rozmyslela. Aj tak by ju s najväčšou pravdepodobnosťou nezahliadla a hlavou jej dozaista svišťali vážnejšie otázky.

Mimomestský bus nebol síce v zlom stave, ale rozhodne pôsobil rozhegane. Miesta tu bolo požehnane, ale ľudí tiež. Sara svoju batožinu zhodila na úplnom konci úzkej chodbičky a zasadla na škaredé sedadlo, ktorému by prospelo vykefovanie.

Vrava mladších cestujúcich jej rezonovala v ušných bubienkoch. Tie decká boli enormne hlučné, mali vtieravé hlasy, pri ktorých sa skrátka nedalo sústrediť. A Sara nepochybne potrebovala ticho. To ticho, čo jej bolo verným kumpánom späť v New Yorku. Vtedy, keď sa hrbila nad štósmi papierov od rána do bezmála polnoci.

Prstami zašmátrala v plátenej taške a vytasila z nej čierne slúchadlá, ktoré ju zachránili v núdzových prípadoch. Hudba bola hádam to jediné, čo pri práci ešte ako-tak ztolerovala.

Krátko na to zatiahla tenučké oranžové záclony pri svojom okne, aby jej slnko nenivočilo plány a položila na svoje stehná laptop.

Mala dva. Pracovný, ktorý bol zároveň aj výkonnejší, si nechala v byte a cestovný si vzala so sebou do Yeosu. Bol dvakrát menší a o štipku nespoľahlivejší, ale vďaka jeho úložnému priestoru bol ideálnou voľbou na potulky.

Koniec koncov, jej práca sa nikdy nekončila ako si Dwi namýšľala. To, že nebola pod dozorom šéfa ešte neznamenalo, že bude lehniť s vyloženými nohami na pláži a zo šupky vyjedať cukríkovú papáju. Roboty sa kopilo a ona zatiaľ nemala dotiahnutých ani päť strán z dvadsiatich. A čas neúprosne bežal.

Nápady sa k nej však friško nehrnuli. Lašovala po impulzoch v pesničkách a v ich textoch, prezieravým pohľadom blúdila po tvárach cestujúcich, no nič ju nepopchlo natoľko, aby napísala čo i len jednu vetu. Bola stratená vo vlastnom svete a zhrozene civela na prázdnu stránku dokumentu. 

Nič. Jednoducho nič.

Pričasto rozjímala nad tým, čím to mohlo byť. Možno tým, že písať nechcela? Alebo naozaj nemohla? Nedarilo sa jej až pozoruhodne dlho a dnešok, žiaľ, nebol výnimkou. S hnevom zaťala päste a zahundrala si popod nos.

~

Mrakodrapy Pusanu videla už z diaľky a vskutku ju zarazilo, aké rozťahané mesto to vlastne bolo.

Brzdy autobusu opäť bolestne zaškrípali. Očividne dorazili na konečnú. Sara bola ešte stále mierne opantaná, keď sa načahovala po svoju batožinu. Nakoniec sa z kabíny pobrala ako posledná.

Nestihla sa ani vôkol porozhliadať, hlavu vyvrátiť nahor, aby dozrela na tie oslnivé výškové stavby. Už zďaleka k nej ktosi kráčal s mobilom v ruke.

Znova jej vykĺzla z úst nevinná nadávka. Jej nádej na útek sa okamžite rozplynula.

„Sara?" ostýchal sa sprvu. Zjavne nebola jediným nadšencom Dwiinho hlúpeho nápadu. „Ja som Park Jimin. Di ma sem poslala."

Kto je Di? Žeby Dwi?

„Tak som tu," zamrmlala s umelým úsmevom a povytiahla si z uší slúchadlá.

„Daj. Ja ti to vezmem," ponúkol sa jej ochotne pri uvedomení si, koľkými taškami bola obvešaná.

„Nie," namietla ostro. „Ja sama."

Nemohla sa ubrániť pocitu, že si ju okukával ako drahé šaty vo výklade. Hodnú chvíľu na ňu priamo čumel nechápajúc jej nevraživosť, no potom za ňou svižne vyrazil. Zdalo sa, že sa Sara radšej pobrala vlastnou cestou.

„Kam sa ženieš?"

„Neviem."

„Ako to môžeš nevedieť?"

„Nuž," nadýchla sa. „Neviem."

„Di ma poverila, aby som ťa zaviedol na miesto, kde budeš dočasne pobývať," objasnil jej, zatiaľ čo sa s ňou snažil ísť zarovno. „Alebo si chceš najskôr niekam odskočiť? Napríklad na raňajky? Možno do obchodu?"

Sara prudko zastala pred semaforom na ktorom blikalo výrazné červené svetlo. Najradšej by sa rozkričala, lebo nemohla pokračovať vo svojom tempe. Z ničoho nič ju oblial nový hnev na Dwi a na jej famózneho šéfa, ktorý si o ňu obtieral boty ako o starú rohož.

Na sekundu zavrela oči, povystierala sa a párkrát zhlboka nasala čerstvý vzduch.

Dosť. Musíš s tým prestať. S týmto všetkým. Správaj sa ako kultivovaná ľudská bytosť a svoje rozhorčenie neprenášaj na druhých.

„Si okej?"

„Dala by som si čaj," znenazdajky vyslovila. „Áno. Čaj by mi padol vhod."

„D-dobre," pritakal. „Tak teda čaj. Poznám pár miest. Skutočne ti nemám pomôcť s vecami?"

„Radšej už poďme."

~

Zadumane krúžila lyžičkou vo svojom horúcom nápoji. Druhou rukou si podopierala bradu a ustato žmúrila na svoj čaj, akoby v ňom mohla zazrieť útržky svojej budúcnosti.

Podnik, v ktorom sa nachádzala, jej prišiel dobrotivý. Natlačilo sa sem síce dosť ľudí, ale zväčša šlo o študentov. Bola tu aj jedna menšia rodinka, ktorá sa smiala pri stole v rohu na tom, ako si ich dieťa namočilo tvár do čokoládovej peny.

Sara nakoniec neodolala a objednala si k svojmu čaju aj skromnejšie raňajky v podobe chrumkavého francúzskeho toastu s javorovým sirupom a ovocím. Nemala vo zvyku raňajkovať. Predsa len, dni v New Yorku boli extrémne krátke a popri toľkom písaní a dokresľovaní na jedlo nebolo počestné čo i len pomyslieť. Sama sa divila, že jej žalúdok vyslal jasný signál. Vzhľadom na to, ako schopne vytrénovala svoje telo jej to prišlo zvláštne.

Nahla šálku k svojím perám a takmer vyskočila z kože, keď sa za ňou spomínané decko rozrevalo.

Kedy si naposledy vypadla do mesta, hm? Tŕpneš v kancli s mizernou kávou, čo postráda chuť a si dutá ako delo.

Odchlipla si z toho tekutého božstva a akonáhle dieťa prestalo rumázgať, úkosom uvidela, ako mu matka zotiera spod očí krokodílie slzy. Akosi nemala v láske tieto malé uvrieskané príšerky, ale dokázala sa stotožniť s prudkými zmenami nálad. Kedysi taká ani zďaleka nebývala. No teraz? Všetko bolo iné.

„Di sa o tebe nezmieňuje príliš často, ale niekedy jej ujde pár viet," prehovoril Jimin sledujúc lyžičku, ktorou doteraz miešala svoj čaj. „Rozpráva o tebe krásne. Musí ťa mať veľmi rada a dúfala, že sa jej podarí presvedčiť ťa o výlete sem."

„Aha," ihneď si začala predstavovať, čím asi vypĺňa Dwi svoj pohodový čas. Sedí v lietadle a vášnivo sníva o nasledujúcich dňoch, ktoré strávi na Taiwane? Alebo sa o ňu strachuje?

Sara jej vytúženú dovolenku vskutku priala, ale pri obraze, ako sa vyškiera na fotkách z Tchaj-peiu sa musela kyslo zatváriť.

„Je to tu pekné, nie? Kedysi som sem chodieval. Nie pravidelne, len sem-tam. Cítil som sa tu ako doma."

„A už sa tu ako doma necítiš?"

„Ale áno," neisto prikyvoval. „Mám to tu rád."

Aj ja som mala jedno také miesto. Bolo to však veľmi dávno...

„Fakt sa cítiš dobre?"

„Myslíš, že nie?"

„Nedotkla si sa svojho toastu a ani si si nevšimla, že si si vyliala čaj na nohavice..."

Do frasa!

„Čo keby si mi dal-"

Nestihla ani dopovedať, keď ju prerušil nadšený jasot dvoch dievčat, ktoré sa k ich stolu prihnali rýchlosťou svetla a čosi nahlas splietali. Jedna z nich skákala na mieste, akoby potrebovala na toaletu a tá druhá v obelených prstoch nervózne stískala mobil.

Pozornosť sa upriamila iba na Jimina, ktorému to divné vonkoncom neprišlo. Ako keby to zažíval neustále, mávol nad tým rukou a zanechal im pár podpisov na obrúskoch z kaviarne. Väčšina dospelákov ho doposiaľ prehliadala, no po rachote adolescentného nežného pohlavia, situácia nabrala na spáde. Jimin sa tie dve rozcítené baby pokúšal viackrát odbiť a vyhovoriť sa, že už nemá čas na ďalšie fotky, podpisy a zodpovedanie otázok.

Saru po minúte omrzelo dívať sa na odohrávajúcu sa scénu, a tak radšej skontrolovala svoje úbohé nohavice, do ktorých sa skutočne vsiakol čaj. Mohol to byť obsah sotva dvoch lyžičiek, ale aj to jej rozdrásalo nervy.

Veľavýznamne pretočila očami a servítkou, ktorá zatiaľ nebola poznačená podpisom, bezvýznamne ťapkala po látke.

V Jiminovi čoraz väčšmi vzrastala panika. Vykrúcal sa na všelijaké vymyslené historky len preto, aby sa striasol dievčat, ktoré boli nasledujúcimi sekundami viac a viac nenásytné.

Rezolútne sa odsunul od stola, až zaštrngotal príbor, a zvyšok Sarinho čaju sa rozlial po obruse. Hneď na to jej stekal rovno do lona.

Na jazyku sa jej vyrojilo hneď niekoľko kvetnatých slovíčok, no stihla po ňom iba vražedne zagániť. Už-už stál pri nej a ťahal ju za rukáv svetra.

„Čo to-"

„Ideme," zavelil a pohotovo schmatol jej tašky. „Ber kabát a padáme."

„Prečo by som mala?" vytrhla sa mu a urobila od neho pár krokov.

Čo to má znamenať? Dwi ma pošle za niekým, kto začne kvôli pubertiačkam vystrájať? Mohol by mi ublížiť. Je to pre mňa cudzí človek! A ona ma s ním nechá v druhom najväčšom meste po Soule?!

„Vysvetlím to potom," apeloval.

„Ale ja som ešte nedojedla-"

„Kúpim ti čo len budeš chcieť, Sara. Len už poďme," žiadal, lebo dve chichotajúce sa tínedžerky mu z nejasného dôvodu asi naháňali nepredstaviteľný des.

Zahryzla si do pery.

To naozaj chceš byť taká hnusná a zlá?

„Fajn," prehodila si cez plecia béžový kabát. Nohavice mala mokré, ale vonku panovalo slnečné počasie. Nemusela tak mať obavy z toho, že by premrzla či nedajbože prechladla.

Mali šťastie, že zaplatili predom. Sara si stihla zo svojho taniera ukoristiť aspoň jeden ulepený francúzsky toast. Tie dve zaujímavé kreatúry im šli v stopách, ale čoskoro sa ich striasli a to ani nemuseli utekať. Cez široké ulice pokrikovali jeho meno, rukami tápali vo vzduchu a hučali, akoby sa nachádzali na koncerte. Sare z tých neznesiteľných pazvukov šiel vybuchnúť mozog.

Po desiatich minútach, čo sa preplietali všakovakými špinavými odbočkami, sa Jimin oprel o stenu. Vlasy marhuľovej farby sa mu lepili na čelo a cez tvár mu preletel tieň starostí. Sara si ho premeriavala zo vzdialenosti, ale na nič sa nevypytovala.

Tiež si raz utiekla, pamätáš? Šéf na teba zrúkol, tvoju prácu prirovnal ku kôpke lajna a ty si so slzami v očiach zdrhla. Ako zbabelec.

„Ten čaj ma mrzí," prerývane sa ospravedlňoval. „Kúpim ti nový. Aj štyri, ak chceš."

„Pre dnešok som mala tvojich besných fanúšikov až-až. Rada by som videla miesto, kde budem spať."

„No predtým by si mala niečo zjesť a nie len jeden miniatúrny toast s chudobnou vrstvou sirupu," zachmúril sa a zrazu bol z neho opäť ten Jimin, ktorý ju nedávno vítal na konečnej. Nerozvážny ale prívetivý.

„Nemusíš sa starať," napomenula ho. „Dwi ťa tým azda nepoverila, či? Máš mi iba ukázať to miesto."

„Vieš, občas nie je na škodu popustiť od pravidiel..."

~

„Povedala som, aby si ma zaviedol na apartmán alebo na hotel a nie do ďalšej kaviarne," sťažovala sa Sara.

„Ja som svoj sľub dodržal," odsekol trochu podráždene, keďže vďačnosti sa ani po tom všetkom nedočkal. „Budeš tu bývať."

„V kaviarni?!"

„Nad ňou."

„To je snáď žart..."

Pílila mu nervy a pohŕdavosťou veru nešetrila. Sara nevedela oceniť dokonca ani to, že ju vyčkával na tej zatuchlej zastávke, pritom jej bus meškal vyše štyridsať minút! Nevážila si ani jeho ponuku, jeho záujem a vonkoncom nie to, že jej robil zadarmo garde. Jediného, čoho sa od nej kedy dočkal, bola bezočivosť a nevychovanosť. Niesla sa ako páv, keď ju vtedy poprosil o malú službičku.

„Čo keby si hodnotila až po tom, čo to reálne uvidíš na vlastné oči? Zabilo by ťa to?"

Neochotne jej podržal dvere dovnútra, nad ktorými zacinkal malý medený zvonček. Až následne si Sara všimla, že je interiér hojne vyzdobený tuctom plagátov, suvenírov a blbosťami s tématikou Jiminovej skupiny.

Skepticky po ňom fľochla: „Vôbec nie je narcistické, že si ma dovliekol na miesto, kde sú samé tvoje podobizne, že?"

Ešte viac sa zamračil. Akonáhle však rozpoznal povedomé osôbky, čo sa k nemu rútili, naširoko sa zazubil a zvítal sa s nimi.

Sara meravo zízala, v oboch rukách drvila popruh od ošumelého batohu.

„Sara," oslovil ju už vo veselšom naladení. „Prosím, zoznám sa s mojimi rodičmi. Mimochodom, to oni boli ochotní poskytnúť ti nocľah nad ich kaviarňou. Nemáš zač."

~

hello guys!

guess who loves you?  🙈

švihla som si a prinášam vám kapitolu o čosi skôr, pretože som momentálne neskutočne nahypovaná.  práve dnes cca o 9 večer som zrealizovala svoj spontánny plán a strojčekom som si skrátila vlasy. držala som ho po prvýkrát v tých svojich malých paprčiach :pp

(bye bye mullet, bye bye my kpop hairstyle)

takže teraz vyzerám ako lacná slovenská kópia bielych raperov z 90 rokov 💃

no teraz k veci. o kúsok sme sa posunuli, už sa nachádzame v pusane a dokonca sa zoznamujeme s priestormi kaviarne. hm, odkiaľ je mi to len známe... 🤔

sara je stále nevraživá a máme za sebou menšiu aférku s dvoma fanúšičkami.

please let me know your opinions ^^

stay hydrated, positive and always be kind! 🌈

sga.  ( ꈍᴗꈍ)