Prvým problémom, ktorý budem musieť prekonať, je dostať Alhexa nejakým spôsobom do Núdzovej miestnosti. Najskôr mi napadlo, že mu poviem, že potrebujem pomôcť s úlohou. Nie je to veľmi originálne, no fungovať by to s najväčšou pravdepodobnosťou fungovalo. Problém je v tom, že s úlohou ja nikdy pomôcť nepotrebujem, lebo som geniálna. A ešte k tomu, máme s Alhexom skoro všetky hodiny spolu, tak si ani žiadnu úlohu vymyslieť nemôžem. No a, logicky, nemôžem na neho vybehnúť s úlohou z rún, keďže s tým by mi len sotva pomohol.

Môj druhý nápad bol, že mu poviem, že potrebujem pomôcť opraviť bicykel. Našťastie som si vďaka mamkiným génom uvedomila, že som vďaka práve tým istým mamkiným génom jedna z najlepších študentov na škole a poľahky by som si s takým niečím poradila, a že tu bicykel nemá čo robiť, takže asi by si Alhex myslel, že som trošku, poviem to takto otvorene, mimo.

A to by ma zruinovalo, keby si dačo také o mne myslel.

Preto, som na realizáciu zvolila môj tretí nápad, ktorý sa celkom líši od tých ostatných. Nerada žiadam o pomoc druhých, lebo sama som na toľko úžasná, že výpomoc nepotrebujem, ale v tomto prípade je človek, ktorého práve idem požiadať o pomocnú ruku nenahraditeľný. Uhádli ste, za kým práve smerujú moje kroky?

Samozrejme, že nie.

Na mňa nemáte.

Ani Alhex to dokonca nevie, povedala som mu totiž, že si idem trochu prevetrať hlavu. Síce je to zvláštne, že ho zaujímalo kam idem, a dokonca odtrhol oči od pergamenu, na ktorý starostlivo písal úlohu v klubovni, no povedala som si, že je takéto správanie je celkom pozitívne znamenie, a tak som mu aj s úsmevom odpovedala.

No, ale aby ste boli v obraze, tak vám teda prezradím, že prejdem už len cez jednu chodbu a zastanem pred chrličom strážiacim vchod do riaditeľne. Áno, idem za riaditeľkou. Na začiatku tohto ročníka by som stavila hocičo na to, že už nikdy v živote nebudem tancovať na tú hudbu. Ale časy sa menia a my s nimi tiež, takže tak... veď to poznáte.

Zavrela som oči, aby som pohľadala heslo na nejakom nalepovacom poznámkovom papieriku v McGonagallkinej riaditeľni, keď som začula, ako chrlič odskočil a niekto vyšiel z dverí von. Kútikom oka som ešte stihla zazrieť šály Trelawneyovej, keď sa okolo mňa prehnala.

Vtom sa zastavila na konci chodby, prudko sa otočila a s veľkým rozmachom ruky predniesla: „Ja som vravela, že sa vráti! Celý čas som jej to opakovala! JA- SOM- TO- VEDELA!" poslednú vetu povedala s dôrazom na každé slovo. Keďže nikto na chodbe nebol, došlo mi, že to adresovala mne, ale keďže som to nepochopila, pokrčila som iba ramenami a rýchlo skočila na točité schodisko, kým dvere nebudú znova zatarasené.

Pomaly som sa vyviezla až na vrchol a zaklopala som na dvere riaditeľne. Ozvalo sa slabé: „Ďalej!", a tak som si otvorila dvere a vošla dnu.

„Ach, vás som tu nečakala, drahá," zašvitorila riaditeľka sediaca v riaditeľskom kresle a mne pokynula, sadnúť si oproti nej. „Čo ťa trápi? Robia prváci zase bordel?" oprela si bradu o ruky, lakťami položené na stole a zahľadela sa na mňa. Z perí jej stále neschádzal ten úsmev, ktorý sa akosi stal súčasťou jej outfitu od toho dňa, kedy Alhex stratil pamäť.

„Nie, už ich to asi prestalo baviť," poznamenala som. „Avšak, nuž, viete, trápi ma Alhex. Jeho spomienky ešte stále nie sú späť..." nachvíľku som sa odmlčala, a potom som pokračovala: „Viete, tá rada čo ste mi dali," riaditeľka s úsmevom prikývla, „tak, veľmi sa snažím ju nasledovať. Totiž, myslím, že už som vďaka nej spravila menší pokrok, avšak aby som mohla môj ďalší plán uskutočniť, budem potrebovať vašu pomoc," zasa som sa odmlčala, a potom rozhodne dokončila myšlienku: „Potrebujem, aby ste zorganizovali letný ples."

„Ale, prečo nie, drahá! Samozrejme, že môžeme niečo také zorganizovať! A môžeme to taktiež spojiť s oslavou jeho návratu!" posledné slovo zatrilkovala a ja som na ňu zostala len pozerať s vyvalenými očami. Nemala som totiž poňatia, o čom točí. To mi však bolo v tej chvíli viac-menej ukradnuté, a tak som sa poponáhľala uistiť, že sa chápeme.

„Takže, budeme môcť mať s Alhexom otvárací tanec?"

„Ale, samozrejme, sa-mo-zrej-me," šibrinkovala rukami milo sa usmievajúc. „A predpokladám, že pán Malfoy bude potrebovať nácvik, je tak?"

„Áno, myslím, že si na kroky nespomína..." pokrčila som ramenami.

„Zariadime. Za-ria-di-me," odpovedala mi z nejakého dôvodu premotivovaná riaditeľka a žmurkla na mňa. „Oznam môžem povedať zajtra pri raňajkách, a vám tiež osobne prídu oznámenia v obálkach. A teraz ma, prosím, ospravedlň. Musím ešte niečo vybaviť. No, šup-šup, dobrú!" znova zanôtila McGonagallka a zatreskla mi dvere pred nosom.

Tak. To by sme mali.