Od nejakého veľmi úslužného škriatka som si vypýtala segedínsky guláš s chlebom. S chuťou so sa do neho pustila a zároveň som začala rozmýšľať. A rozmýšľala som, a rozmýšľala.

Keby mali ľudia naozaj v hlave ozubené kolieska, moje by už dávno boli natoľko obrúsené, že by sa dali pokojne použiť ako podložky pod skrutky. V momente ako som dojedla môj segedínsky guláš a dochrúmala aj poslednú kôrku z chleba, uzatvorila som aj rozmýšľanie nad celou vecou a vydala sa na cestu hore schodmi, do mojej a Alhexovej ubytovne.

Od svojho mozgu som už nečakala dnes žiadny výkon. Jeho nejako divne spomalené vedenie som pripísala šoku, ktorý asi utrpel a nechala som ho teda na pokoji.

Ale viete aké sú mozgy. Najotravnejšie vtedy, keď to od nich najmenej čakáme a chceme. Avšak tentokrát, sa ten môj prekonal a sám od seba prišiel aj s riešením konkrétneho problému. (Nerada to priznávam, ale 1:0 pre môj mozog.)

Prišiel na to ako najlepšie prinavrátiť niekomu spomienky.

Podľa neho tak, že mu vytvoríš ďalšie. Ale nie len tak, hocijak. Musia sa prepájať s tými stratenými. S tými, ktoré sú zdanlivo úplne a nenávratne zabudnuté. Tak im pomôžu sa obnoviť.

Ja som úžasná.

Môj mozog je úžasný.

(Ale prakticky on je úžasný, len vďaka mne, takže si zaslúžim dva body, takže 2:1 pre mňa.)

S takýmito radostnými a spanilými myšlienkami som šla spať.

O tri dni neskôr

Možno to nebude až také jednoduché. Alhex sa už vrátil z nemocničného krídla a celý čas ma úplne ignoruje, alebo sa ma pokúša začarovať, alebo ma uráža a vôbec ma nechce pustiť k slovu. Burny zistil, že si nepamätá veci „iba" od začiatku školského roka. Pozitívne je, že si myslím, že s tým budem vedieť pracovať.

O týždeň na to

Pokus číslo jedna v misii „Záchrana exotickosti", je týmto oficiálne zahájený. Pokiaľ ste sa pozastavili nad názvom tejto misie, je to z praktických a bezpečnostných dôvodov. Viete, keby som sa náhodou preriekla...

Zima v mojej aj Alhexovej izbe je pričarovaná (musela som to spraviť pomocou istého kúzla, ktoré som našla v jednej z kníh, lebo vonku začína byť teplo, pomaly už aj v noci) a ja už ležím na gauči v našej klubovni, schúlená do klbka. Minulú noc som si dala pozor, aby som šla spať až nad ránom, aby som teraz nemala problém zaspať. Ako na zavolanie, únava ku mne v momente prišla a ovalila ma svojím kladivom spánku.

Ráno som sa zobudila, s pocitom, že pri mne niekto spí. Jeho ruku som pomaly zložila z môjho pásu, a s vypätím celej svojej vôle, som ho zhodila z gauču. Celý čas som si v hlave opakovala, že to robím pre neho. Urobilo to, nie až tak veľmi pekné, bum, ale svoj efekt to splnilo. Alhex sa zobudil.

„Čo si o sebe myslíš?! Kto ti, prosím ťa, dovolil si ku mne ľahnúť?" hneď som spustila.

Alhex si s rozospato pretrel tvár a vzdychol si. „Dobré aj tebe. Pozri. Teplo z mojej izby si spravilo zjavne dovolenku, vôbec nerozumiem prečo, a bola tam zima, ako keby bol začiatok roka a mal som celý čas otvorené okno."

„No, neuveríš," vyvalila som oči a zalomila som rukami, "ale stalo sa mi to isté. Ale nabudúce sa ma spýtaj," na konci som sa zatvárila urazene a odpochodovala som s dupotom a čo najurazenejšou tvárou hore do mojej izby.

„Teraz mám déjà vu... to je divné, už dávno som ho nemal..." ešte som začula, ako si Alhex zamrmlal popod nos.

V izbe som sa zvalila na posteľ a rozrehotala som sa do môjho vankúša, aby ma nebolo počuť. To nervové napätie mi nerobí veľmi dobre. Zjavne. Ale som rada, že som zaznamenala pokrok. Aj keď déjà vu nie je veľa, je to aspoň niečo.

Zvyšok dňa prebehol celkom obyčajne. Alhex ma raz napadol spoza nášho vchodového obrazu, keď som (zase) niesla kopu kníh, cez ktoré som nevidela, ale inak ma celkom ignoroval. K rannej scénke sa ani slovkom nevrátil.

A vďaka tomuto jeho prístupu, som ja mala dostatok času na plánovanie ďalšieho „útoku" na jeho pamäť a spomienky. Avšak, budem sa musieť popasovať s pár prekážkami...