„Alhex! Aká som len rada, že sa ti nič nestalo!" zatlieskala som rukami a príjemne sa naňho usmiala, potom som sa zarazila, „teda, aspoň to nie je nič vážne..."

On sa na mňa len pozrel pohľadom typu čo tu robíš, pre Merlina, a kto si? Ja som sa to všetko samozrejme z jeho očí dovtípila, a sama seba som sa spýtala: „Čo by som si len počala bez mamkiných génov?"

Profesori zatiaľ poslali riaditeľke patrona s odkazom hovoriacim o tom, čo sa pred chvíľou stalo. A ona na to len odpísala, že teraz nemá ani čas, ani silu to riešiť, a že neskôr sa na to príde pozrieť.

Spomínala som už moju schopnosť telepaticky sa spojiť s hocijakým hárkom papiera? Asi nie, lebo je to schopnosť, ktorou sa neoplatí chváliť na verejnosti. A hlavne, v škole nie. Dôvod je prostý: počas písomky sa totiž viem spojiť s učebnicou, a prečítať si čo sa v nej píše. To isté platí aj o písomkách iných žiakov. Ale ja takto nepodvádzam, pretože si rada trénujem svoj mozog. Rada sa na test naučím, a keď mám potom všetky otázky vyplnené, už si len kontrolujem moje odpovede s učebnicou. Avšak málokedy sa mi stane, že sa tieto dva subjekty nezhodujú. Ale nejako som sa o sebe rozhovorila! Poďme naspäť k veci.

Ostatné udalosti by som najradšej prirovnala k zrýchlenému filmu, ale bohužiaľ, je to iba zrýchlená skutočnosť.

Madam Hoochová prebrala úlohu levitátora a odlevitovala Alhexa do nemocničného krídla. Tam, dostal pár elixírov, z ktorých ho párkrát naplo, a potom tvrdo zaspal.

Keď otvoril tie svoje krásne búrkovo sivé oči a zaostril, prvé čo zbadal bolo to najkrajšie stvorenie na Zemi. Hádajte, kto to bol? No predsa ja! Ale on si to zjavne nemyslel. Len po mne fľochol pohľadom, a presunul ho o pár centimetrov doľava. Tam, stál jeho metlobalový tím.

Na nich sa usmial.

Na mňa nie.

Jednoduchým gestom ruky si jedného privolal bližšie a niečo mu zašepkal do ucha. Ten mu tiež odvetil šeptom do ucha. Dotyčný sa na mňa pozrel nespokojným, priam neistým pohľadom. Prihovoril sa mi: „Môžeš na chvíľku?" Ja som pomaly prikývla. Alhex totiž nevyzeral, že by niečo odo mňa chcel, alebo potreboval moju pomoc. Tak, som s tým chlapcom vyšla z nemocničného krídla.

„Burny Burn," nastrčil predo mňa ruku a ja som mu ňou opatrne potriasla. Nevedela som totiž, čo si mám o tom celom myslieť. „Kaltka Weasleyová-Grangerová," predstavila som sa napokon. „Hej, hej, registrujem ťa," odvetil Burny, a tváril sa pri tom tak, že človeku bolo hneď jasné, že neznáša formality.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať," povedal po hlbokom povzdychu.

„A o čom?" bola som zvedavá.

„O Alhexovi."

„Ach, tak... Niečo s ním nie je v poriadku," múdro som poznamenala zamyslene si klepkajúc na pery.

„Áno, máš pravdu. Nuž... bohužiaľ, vyzerá to celkom zle... teda..." nevedel ako začať.

„O čo ide?" netrpezlivo som ho pobádala.

„On... on si na teba nespomína," zdvihol pohľad od zeme, na ktorej asi hľadal správne slová.

„AKOŽE SI NESPOMÍNA?!"

„Nie, že nespomína... skôr..." odmlčal sa, „takto, poviem ti presne, čo mi povedal on."

„Fajn," od netrpezlivosti som si skoro začala podupávať nohou. Celá táto situácia ma poriadne vytáčala. Síce som sa s Alhexom nerozprávala pár týždňov, no to neznamenalo, že mi to nechýbalo.

„Citujem," predniesol a po neistej pauze povedal, „Čo tu, Mrkva, robí?"

„To je všetko?" opýtala som sa podráždene.

„Hej."

Vec je, že Mrkvou ma nenazval odkedy sme spolu v prefektskej ubytovni. „Nevieš z toho niečo vyvodiť?" spýtal sa Burny na moje myšlienky s nádejou v hlase.

„Jedine to, že stratil pamäť. Spomienky. A nie len tie najnovšie. Musíme zistiť, na čo si spomína ako posledné. Teda skôr musíte, pretože mňa momentálne nenávidí."

Z druhého konca chodby sa ozvalo klopkanie podpätkov a spoza rohu vyšla nesmierne unavene vyzerajúca, ale celá vysmiata McGonagallová. Ako k nám prichádzala, všimla som si, že sa snaží potlačiť úsmev, ale veľmi sa jej to nedarilo – vždy sa vrátil. Keď ku mne a Burnymu konečne prišla, odkašľala si a poslednýkrát sa pokúsila o vážnu tvár. Tento raz, už bola úspešná.

„Slečna Weasleyová-Grangerová, pán Burn, povedzte mi, čo sa stalo," rozkázala nám a my sme všetko poslušne vyklopili. Po ukončení nášho rozprávania, sa len zamračila a oznámila: „Toto je veľmi ťažké zranenie. Bohužiaľ, mágia vyčarovaná z prútika tu nepomôže." Porazene som si pretrela tvár. Takže, zjavne, budeme musieť začať od samého začiatku. McGonagallová, ale ešte neskončila: „Ale, slečna, nezúfajte. Máte ho rada?"

„Uhm," odpovedala som.

„Tak potom nasledujte hlas svojho srdca. On vám pomôže dostať ho z tejto nepríjemnej situácie," odmlčala sa. „Mne pomohol," nečakane dodala a odklopkala hmkajúc si nejakú veselú melódiu.

Mierne ma to zmiatlo, ale povedala som si, že o tom idem porozmýšľať. Burny, len pokrčil plecami, dačo zašomral a vošiel do Nemocničného krídla. Ja som si povedala, že to nemá cenu sa tam vracať, a pomaly som sa odšuchtala do kuchyne, lebo to bolo miesto, kde mi moje hladné srdce, trošku ovplyvňované mojim bruchom, kázalo ísť.