Bežala som po chodbe ako s vetrom o preteky. Keď ma chlapec v modrom, namaľovaný na klubovňovom obraze, uzrel, ani sa ma na heslo nepýtal, hneď obraz otvoril. Vbehla som dnu, hore po schodoch a do mojej izby. Tam som sa hodila na posteľ. Na svoje dvere som uvrhla pár zaklínadiel, aby sa nedali otvoriť a rozplakala som sa.

Neviem prečo. Asi z psychického vyčerpania. Veď ja ho mám rada, ale nemôže ma len tak pred celou školou pobozkať a myslieť si, že je to v poriadku. Odteraz sa s ním nebudem rozprávať.

Áno. To urobím.

Budem chodiť na raňajky, obedy a večere iba keď tam on nebude. A aj keď bude, budem ho ignorovať. Nech si kľudne aj v klubovni stan postaví, aby ma odchytil. Ja poznám splývacie kúzlo. A viem ho dosť dobre, lebo ma nikdy nie je vidieť.

O mesiac neskôr

Už mesiac ignorujem môjho spolubývajúceho. A už mesiac sa pre to trápim. Totiž, chýba mi. Ale nemôže si so mnou robiť čo chce. Som žena a ženy sú silné stvorenia. Ja mám dokonca aj pevnú vôľu, takže v tom ignorovaní mienim pokračovať.

Zajtra bude metlobalový turnaj, prvý v tejto metlobalovej sezóne. Hráme proti Slizolinu ako každý rok. Samozrejme, že sa prídem pozrieť ako sa bude našim dariť. Dúfam, že zelenáčom nakopú zadky!

O deň neskôr

Už sedím na tribúne, poriadne zababušená do teplého oblečenia, aby som nezmrzla, pretože človek nikdy nevie, kedy sa hra skončí. Kedy stíhač chytí Zlatú strelu. Od nás je stíhačom, prirodzene, môj bratanec neviemktorý Potter. Aj keď je to môj bratanec, tak mám v tom mierny mišmaš. A zo Slizolinu išiel Malfoy. Toho meno si pamätám, ale prieči sa mi ho vysloviť.

Hra sa začala a komentátor komentoval ako bláznivý. Všetci hráči predvádzali vo vzduchu nebezpečné pohyby. Súboj červenej a zelenej fakulty býva vždy najkrutejší. Hráčom nič nezabráni skórovať viackrát ako ten druhý tím. A o stíhačoch ani nehovorím.

Asi po hodine a pol ma hra začala nudiť. Už som nevládala viac povzbudzovať, a začínal ma bolieť krk od toľkého pozerania dohora. Rozhodla som sa teda, pozorovať divákov. Najskôr som svoj pohľad uprela na profesorský zbor. Vyzeralo, že všetci jeho členovia sa dobre bavili. Až na riaditeľku McGonagallovú. Tá sedela na svojom mieste s pohľadom zabodnutým do jedného miesta. Vyzerala zamyslene a smutne. Odrazu sa zdvihla, niečo povedala profesorovi Longbottomovi, ten prikývol a ona odišla.

Ešte hodnú chvíľu som ju sledovala pomocou ďalekohľadu, až kým nevošla do brány hradu. Potom som svoju pozornosť zase obrátila na divákov. Tentoraz som pozorovala decká, ako sa zabávajú, výskajú, tešia sa. Zrazu, som periférnym videním spozorovala zelený záblesk v okne riaditeľne. Ignorovala som ho, i keď ma veľmi zaujímalo, čo sa tam deje.

Pozorovanie žiakov rôznych ročníkov ma po chvíli, samozrejme, prestalo baviť. A tak som sa zamyslela nad tým, čo by som tak, ešte mohla robiť na metlobalovom zápase. No, a keďže nesiem meno po jednej z najmúdrejších čarodejníc, ktoré kedy chodili po tejto zemi a som s ňou aj pokrvne spojená, prišla som na to, že by som mohla sledovať hru. Geniálne, no nie? Neviem čo by som bez mamkiných génov robila.

Svoj pohľad som teda zas a znovu uprela do výšin na metlobalistov. Sledovala som pohyby, ktoré predvádzali, aj prehadzovačku, aj som hľadala zlatú strelu. Už mi z toho začalo mierne preskakovať. Vtom som zazrela niečo hrozné.

Ťažká prehadzovačka sa rútila na blonďavú postavu v strieborno-zelenom drese. Postavila som sa. Zakričala som: „ALHEX! POZOR!" On ma nejakým zázrakom začul, obrátil sa na mňa, no až príliš neskoro mu došiel význam slov, ktoré som mu adresovala. Ozvalo sa nepekné „BUM!" a „PUK!" a Slizolinský stíhač spadol z metly. A padal, a padal. Od hrôzy som si zakryla oči.

Čakala som. Čakala som kedy príde to osudné „ŽUCH!", no nič som nezačula. Pomaly som sa pozrela pomedzi prsty. Alhex sa jemne vznášal vo vzduchu, nenáhlivo klesajúc stále nižšie a nižšie.

Viac som nečakala a rozbehla som sa smerom k miestu, kde mal o pár sekúnd pristáť. Po ceste som si všimla pána profesora Longbottoma, ako sa s úpornou koncentráciou sústredí na levitáciu Alhexa Malfoya do bezpečia. Ten vyzeral byť, tak nejako, polomŕtvy. Už z diaľky mi bolo zrejmé, že má zlomenú ruku, krváca mu z nosa a ani tretie rebro zdola, nie je tam kde byť má. Našťastie sa vyhol otvoreným zlomeninám, lebo by som sa asi povracala.

Keď konečne dolevitoval až k zemi, pán Longbottom si nesmierne vydýchol a utrel si pot z čela, aby sa mu nezmenil na drobné kryštáliky ľadu. Ja som sa na Alhexa nalepila a nechcela som sa ho pustiť. Silno som ho objala. A on na to: „ÁÁÁÚÚÚ! Moje rebro! Moja ruka! Okamžite zo mňa zlez!" jeho hlas dosahoval výšiny, ktoré by ani chlapec v puberte počas mutovania nemal dosahovať. Tak som z neho pre istotu zliezla, lebo som sa dovtípila, že tie slová hovoril mne. Ách, čo by som len robia bez mamkiných génov!