„Poďme sem," ukázal na nejaký obchodík. Prikývla som, a tak sme tam vošli.

Zo stojanov som vyberala modely, ktoré sa mi páčili a zároveň by mali byť správnej veľkosti. Zlaté, ľadovo modré, karamelové, ružovkasté, svetlo fialové... a všetky som ich vešala na Alhexovu ruku. Nevyzeral, že by mu to nejako prekážalo, takže som v tom šťastne pokračovala.

Keď som mala takú celkom slušnú zbierku, vbehla som do kabínky a začala skúšať. Polovicu šiat som ani neprevliekla cez stehná, ani cez hlavu, pri tretine čo zostala, som zistila, že sa mi vôbec nehodia, a tak mi zostali len tri zvyšné kusy. Krémové, zelené a horčicové.

Tie krémové ma hrozne ťahali v oblasti podpazušia. Zelené sa mi síce veľmi hodili k vlasom, ako poznamenal Alhex, ale na bruchu sa mi strašne divne krčili, aj keď som stála vystretá.

„Posledná šanca, inak to balím," vyhlásila som, celá zadychčaná z neustáleho obliekania a vyzliekania šiat. Do rúk som vzala posledné šaty. Horčicová róba bola doplnená decentným tmavozeleným opaskom. Celá cesta do šiat išla ako po masle, avšak bol tu jeden háčik. Zozadu boli na zips a ja som naň ani za svet nevedela dočiahnuť.

„Alhex?" ozvala som sa spoza závesu ticho.

„Áno? Potrebuješ nejaké iné šaty? Lebo našiel som tu nejaké čierne saténové, ale myslím, že sa viac hodia na kar ako na Vianočný ples..." odvetil.

„Nie... ja len, že... nedočiahnem na zips..." začala som nesmelo. „Nemohol by si mi ho, prosím ťa, prísť zapnúť?"

„No," odvetil krátko a mierne odostrel záves na kabínke. Jemne chytil drobný zips do prstov a vytiahol mi ho až po zátylok. Pritom som celý čas cítila jeho dotyk na svojom chrbte, takisto ako jemné motýle v bruchu.

„Paráda," povedala som, keď som sa obzrela v zrkadle. Tylová sukňa síce zaberala väčšinu kabínky, ale aj tak som neodolala a zatočila som sa. Alhexa som tak omylom a celkom silno švihla vlasmi do tváre.

„Prosím ťa, dávaj pozor, Mrkvička!" žartovne mi pohrozil.

„Prepáč. A prestaň ma tak láskavo volať," napomenula som ho zamračene. „Mohol by si mi tie šaty rozopnúť?"

„A čarovné slovíčko?"

„Chceš aby som na teba uvrhla imperio?" navrhla som mu so zdvihnutým obočím. Úsmev mu hneď zmizol z tváre. Neviem, či si pomyslel, že by som toho bola schopná alebo čo. No ja si nemyslím, že by som mala dostatok sily na niečo také... Vlastne, ešte som to neskúšala... Nie, nie. Toto vôbec nie sú dobré myšlienky. Jasné, že som to nemyslela vážne.

Priateľsky som ho štuchla do pleca. „Netvár sa tak! Veď som to nemyslela vážne! Akože, čo si o mne myslíš?"

Trošku pookrial a vyčaril široký úsmev. „Tak dobre. Len sa otoč, žeby som tie šaty rozopol."

V obchode sme strávili približne hodinu. Náš nákup sa teda skladal z mojich horčicových šiat s tmavozeleným opaskom a Alhexového tmavozeleného motýlika.

Zašli sme ešte k Trom metlám na ďatelinové pivo. Tento večer bol úplne úžasný.

Posledná skúška pred plesom (piatok)

Posledný krát si zopakujeme choreografiu. Dnes, už aj v oblečení, ktoré budeme mať na plese. K šatám, ktoré som si zaobstarala v Rokville som si obula jednoduché čierne lodičky na nízkom podpätku.

Keď som prišla pred núdzovú miestnosť, Alhexovi spadla sánka. Usmiala som sa naňho a vošla som do tanečnej sály, na ktorú sa núdzová miestnosť zmenila.

Postavili sme sa na, teraz už dobre známy, parket a riaditeľka zapla hudbu. Tú pomalú, ťahavú melódiu už poznáme naspamäť. Pomaly sme sa kolísali do rytmu hudby a užívali sme si prítomnosť toho druhého.

„Si nádherná," pošepkal mi Alhex. Zapýrila som sa a dúfala som, že si to nevšimol.

„Ani ty nevyzeráš najhoršie," oplatila som mu lichôtku. Svoj pohľad som presunula na jeho tvár a pozrela som sa do jeho očí. Zaujímavé, že som si nikdy nevšimla aké sú interesantné. Sivé ako búrkové mračná. Tajomné, no predsa veľmi dobre známe. Až príliš dobre známe. Myslela som, že sa v nich stratím, aj keď to by celkom nepodporovalo fakt, že ich poznám.

Uvedomila som si, že hudba už dávno dohrala a my tam len tak stojíme v tesnom tanečnom objatí a pozeráme si do očí. Naveľa, naveľa som od neho odtrhla zrak a pozrela som na riaditeľku. Tá spala ako zarezaná. Znovu som sa otočila na Alhexa. Chcela som niečo povedať, ale ten pohľadom našiel moje oči a pomaly ho presunul na moje pery a zasa naspäť.

Od vzrušenia mi začalo biť srdce a on nevyzeral, že je na tom lepšie. No, aj napriek tomu, sa ku mne začal nakláňať, až spojil naše pery v jedny. Bozk trval dlho, ani jeden sme ho nechceli prerušiť. Takto sme zotrvali ešte hodnú chvíľu, no došiel nám kyslík, a tak sme sa od seba odtrhli.

„Tak sa teda maj," vyšlo z neho. Otočil sa na päte a s pohľadom pevne upretým na zem odišiel z núdzovej miestnosti. Ja som tam zostala stáť ako soľný stĺp, premietajúc si v hlave, čo sa práve stalo.

McGonagallku som nechala tak, veď nech si pospí, byť riaditeľkou musí byť veľmi vyčerpávajúce. Odišla som do mojej izby s myšlienkami nepokojne pobehujúcimi v mojej hlave.