„Tak, dnes máme poslednú šancu doladiť mierne nedokonalosti," oznámila nám riaditeľka a pohodlne sa uvelebila vo svojom obľúbenom kresle pri gramofóne. S Alhexom sme sa zatiaľ postavili doprostred parketu a pripravili sa do východiskovej pozície. Hudba začala hrať. Alhex a ja sme začali ladne tancovať do rytmu. Aj napriek tomu, že sme celý tanec odtancovali bez jediného zaváhania, riaditeľka, ktorej sa asi ešte nechcelo vstať z jej kresla, nám zo zívnutím povedala:

„Posledný raz, a ak to bude tak dokonalé ako teraz, môžete ísť." My sme mlčky prikývli a poslušne sme sa presunuli znovu do stredu parketu pripravení začať tanec. Riaditeľka sa ešte viac usalašila v kresle a akonáhle hudba začala hrať, jemne zachrápala zo spánku, do ktorého upadla.

S Ahlexom sme mali čo robiť, aby sme sa na mieste nerozosmiali na plné kolo. Nejako sme to však ustáli a aj napriek tomu, že naša porotkyňa nebola duchom prítomná, sme tanec zopakovali.

Uvedomila som si, že Alhex na mňa stále upiera oči, a že ani ja neviem tie svoje z neho odtrhnúť. Keď už som si myslela, že to dlhšie bez žmurkania nevydržím konečne prišla záverečná zdvíhačka a ja som si dovolila zatvoriť svoje oči na 127,5 milisekúnd.

Hudba dohrala.

Alhex ma položil na zem, no nepustil ma. Pevne ma držal okolo pásu a vôbec sa netváril, že by ma chcel pustiť. Avšak, neprišlo mi to divné. Priam naopak. Vôbec mi to neprekážalo. Aj tak sa nemám kam dnes večer ponáhľať. Môžem si tu ešte zopár chvíľ postáť a tváriť sa, že je všetko ako má byť. Bohužiaľ, ani nie je, pretože dnes somvlastne chcela ešte dočítať jednu veľmi zaujímavú knihu. Ani som si neuvedomila, že zatiaľ čo som bola zabratá do týchto rôznorakých myšlienok, upierala som na Alhexa sklenený pohľad. Rýchlo som zavrela svoje oči na 100, 150, a potom na 127,5 milisekundy, čo považujem za dobu, koľko trvá moje priemerné žmurknutie.

Zjavne si všimol, že som už s ním aj telom aj dušou a rozhodol sa, že mi niečo povie.

Alebo ani nie.

Rukou mi zastrčil pramienok vlasov za ucho.

Riaditeľka zachrápala.

Mierne som sebou trhla, lebo takýto vývoj udalostí som nečakala.

Ahlex sa začal ku mne približovať, a keďže som s jeho veľmi jasným zámerom súhlasila, spravila som to isté. Bozk bol taký ako som si ho pamätala. Nezabudnuteľný. Keď sme sa od seba odtiahli Alhex zavrel oči a priložil si prsty ku spánkom. Po chvíli sa mu na tvári roztiahol obrovský úsmev. Nato otvoril oči, pozrel sa do tých mojich a povedal:

„Ľúbim ťa, Kaltka." Od dojatia mi vyhŕkli slzy. Bez zaváhania som sa vrhla do jeho objatia.

„Ďakujem ti za všetku tvoju snahu. Bez teba, by som to sám nezvládol," zašepkal mi do ucha a ja som sa ešte viac rozplakala.

Je to za nami! Misia „Záchrana exotickosti" je u svojho konca!

„Pre teba všetko, Láska," šepla som mu späť. Stáli sme tam v objatí ešte hodnú chvíľu, potom mi niečo napadlo.

„Alhex?"

„Hm?"

„Mohli by sme už ísť? Mám tam ešte knihu, čo som si dnes ráno požičala, a chcela by som ju dočítať. Vieš, je veľmi zaujímavá. A musím si ešte pripraviť veci na zajtra, a-"

„Dobre, dobre, Mrkvička," povedal s úškrnom.

„Ďakujem."

„Pre teba všetko, Láska," žmurkol na mňa a už ma ťahal za ruku von z núdzovej miestnosti.

Riaditeľka zasa zachrápala a my sme len po špičkách prebehli okolo nej cez východ von. Tam sme obaja vybuchli do smiechu.

Na druhý deň (sobota)

Ráno som sa zobudila s pocitom šťastia. S radosťou som išla skoro ráno vrátiť knihu do knižnice a s pocitom dobre odvedenej práce som začala s prípravami na ples.

Pár hodín po obede som už kráčala s Alhexom ruka v ruke smerom k Veľkej sieni. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď som pred vchodovými dverami nevidela stáť iba riaditeľku, ale aj niekoho iného.

Tohto človeka som nikdy v živote nevidela, ale z rozprávania rodičov, kníh a obrazu v riaditeľni, som presne vedela kto to je.

„Dobrý deň, profesor Snape," pozdravila som slušne a Alhex tesne po mne. Snape nám kývol hlavou na znak prijatia pozdravu. „Prepáčte, ale ako sa vám podarilo-" mierne som sa zarazila a tuho premýšľala, ako otázku položiť.

„Ako sa vám podarilo sa vrátiť?" doplnil Alhex, keď som sa neozývala.

„Vďaka navždy trvajúcej láske Minervy, predsa," odvetil Snape a milo sa na riaditeľku usmial a ona mu úsmev oplatila.

„Ako to myslíte, že navždy?" spýtala som sa, pretože nikto nikdy nikde nespomenul, že by medzi McGonagallovou a Snapom bolo niečo viac ako len spoločné povolanie.

„Navždy," pokrčil Snape ramenami, akoby to bolo jasným vysvetlením celej situácie. Rozhodla som sa, že sa radšej nebudem ďalej pýtať. V tom sa ozvala riaditeľka:

„Tak teda, hor sa na ples!" Snape otvoril dvere a spoločne držiac sa za ruky vošli do siene. Razom ustal všetok šum a krik, a všetky oči sa upreli na vstupujúci pár. Alhex a ja sme za nimi šli v tesnom závese. Hudba začala hrať a moja pozornosť sa uprela na Alhexa.

Všetko šlo perfektne. Oba páry tancovali sťa sa vznášajúc pár milimetrov nad povrchom. A po záverečnej zdvíhačke Snape pobozkal McGonagallku a Alhex si z neho zobral príklad.

Tentokrát, som s týmto jeho počinom bola zmierená a za silného aplauzu som mu bozk opätovala.

A tak žijeme šťastne, až do smrti, lebo tak to v živote chodí.