Ujo klaun
TÝŽDEŇ XLII.
TÉMA:
NIE VŠETCI KLAUNI SA SMEJÚ
Aha... šašo, pomyslelo si dievča. V očiach jej zaiskrilo, tak typicky mladícky. Radostne. Z toho pohľadu bolo priam cítiť, že veselá dievčina bola aj napriek veku stále dieťaťom. Dieťaťom, ktoré ešte nepocítilo krutosť sveta. A, pre všetko dobro, snáď ani nikdy nepocíti. I keď je to možno z akýchsi nevysvetliteľných dôvodov nevyhnutné...
Na druhej strane ulice postával klaun, šašo, ako ho nazvala vo svojich myšlienkach. Bol to však veľmi zvláštny zabávač – miesto toho, aby rozveseľoval ľudí naokolo, len tam tak bezmocne postával. Akoby snáď čosi stratil. Čosi dôležité.
Dievčina, zvyčajne oslovovaná Anet, bola od prírody zvedavý tvor. Aj preto sa pozrela na obe strany cesty a potom, pridržiavajúc si čierny klobúk s fialovými volánikmi, prebehla cez dva pruhy, tesne pred križovatkou. Zastala niekoľko metrov od klauna. Odtiaľto už to vedela rozpoznať naisto – klaun sa ani len neusmieval.
Podišla ešte bližšie.
„Ujo klaun?" oslovila ho, mierne detsky, mierne žartovne.
Vzápätí však svoje rozhodnutie oľutovala. Keď k nej obrátil pohľad, s prekvapením a značným zahanbením zistila, že klaun nie je nijaký ujo. Vlastne, nemohol byť oveľa starší než ona. V očiach však mal čosi...
Po sekunde (ne)premýšľania sa rozhodla zotrvať vo svojej roli. „Ujo klaun, prečo sa nesmejete?" pousmiala sa. Pokrútila hlavou nad vlastnou hlúposťou. „Prečo nikoho nezabávate?"
Klaun-chlapec si dlho, predlho premeriaval dievča pred sebou neveriacim pohľadom. Potom si zhlboka povzdychol. No nakoniec mu pery vykrútil jemný, jemnučký úsmev. Sotva postrehnuteľný.
„Nie som klaun."
Anet si ho znova obzrela. „Ale si. Tvoje oblečenie je určite klaunské. Aj vlasy. Aj tá biela na tvári."
„A predsa nie som klaun," pousmial sa chlapec, trvajúc na svojom.
„Prečo si potom oblečený ako klaun?" chcela vedieť.
Klaunovi zmizol z tváre rozširujúci sa úsmev. „To je..."
„Prepáč," predbehla ho dievčina. Domyslela si, čo chcel povedať. ...zložité. „Hlúpa otázka," usmiala sa. „Neodpovedaj. Nechceš sa ísť radšej prejsť?"
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top