TÝŽDEŇ XL.

TÉMA:

HOROR

Pomaly som sa zakrádala tmou. Všade okolo mňa vládlo hrobové ticho, počula som vlastný dych, krv mi hučala v spánkoch.

Pohyb.

Prudko som otočila hlavu, zahľadiac sa na stenu s olupujúcou sa omietkou, sotva viditeľnou v temnote.

Zhlboka som sa nadýchla. Nedokázala som si upokojiť už tak zbláznene búšiace srdce.

Nádych.

Výdych.

Pokračovala som v ceste. Napínala som uši aj zrak, no napriek tomu som nič nevidela ani nezačula. V budove znovu zavládol pokoj, rovnako, ako keď som do nej pred pár chvíľami vstúpila. Dych sa mi spomalil...

Šuchot...

V sekunde som skočila čelom vzad. Kolená sa mi roztriasli, pohľadom som lietala po miestnosti. Spotené dlane som si podchvíľou utierala do nohavíc. Snažila som sa upokojiť. Chcela som...

Akosi to však nešlo.

Prenasledoval ma čudný, podivný pocit... dajaká predtucha...

Znova čosi zašuchotalo.

Kútikom oka som zazrela pohyb.

Otočiac sa na druhú stranu, zase raz mi polka tmy ostala za chrbtom.

Mala som silné nutkanie spakovať sa odtiaľ preč. No na druhej strane... Cítila som akúsi dávku vzrušenia, žilami mi prúdil adrenalín, aj napriek roztraseným kolenám a hrči v hrdle som sa cítila lepšie, než keby som lietala...

Pohyb.

Upokojiť sa neprichádzalo do úvahy.

Prázdnou budovou sa ozval vysoký, panický krik.