TÝŽDEŇ XVI.

TÉMA:

TEXT INŠPIROVANÝ PIESŇOU HURT OD JOHNNYHO CASHA

Sedela som na zlatom tróne. Nie takom tom falošne zlatom, aké mali v ostatných kráľovstvách, veru nie. Ten môj bol celý z rýdzeho zlata, z desiatok kíl rýdzeho zlata, obrovský, takmer dva razy väčší než ja. Bol nádherný. A bol celý len a len môj.

Je to plač a utrpenie tých, ktorí si to nezaslúžili...

Na hlave mi spočívala koruna. Nebola zlatá ako môj trón, to nie. Bola vyrobená z dreva, doplnená vpredu veľkými, zastrašujúcimi tŕňmi, vzadu maličkými, no predsa vkusnými tŕnikmi. Padla mi na hlavu ako uliata. Bola ľahká. Moja koruna z tŕňov.

A čo ťa nakoniec stála?

Krásny pocit. Vládnuť. Mať moc nad celučičkou krajinou. Spravovať ju a panovať jej. Usmiala som sa.

Ešte sa aj usmievaš...

Zatriasla som hlavou a zapchala som si uši. Nepotrebovala som to, nepotrebovala, nepotrebovala, nepotrebovala! Toto bol môj svet. Môj! Nikto mi nemohol hovoriť, čo mám robiť alebo ako sa mám cítiť. Ani moja vlastná hlava, ani nik iný.

Spomeň si na ich krik.

„Nie!" zvrieskla som. „Nie! Buď ticho, buď ticho, buď ticho!" vrieskala som. Môj hlas sa v prázdnej miestnosti rozliehal, ozýval, ohýbal, až nakoniec znel tak, akoby ani nebol môj. Pôsobil príliš hlasno. Príliš nahnevane. Príliš šialene. Príliš... zlomene.

Pamätáš sa na to, či azda nie?

Pravdaže som si pamätala. Pravdaže... Ako by som vôbec mohla zabudnúť? Ako by som mohla zabudnúť na cenu, ktorú som musela zaplatiť za toto všetko?

Bola to príliš, príliš vysoká cena...

„Och, nevrav," prevrátila som očami. Pokúsila som sa pohodlnejšie usadiť na tróne. Akosi mi to nešlo. „Ako keby som to nevedela! Ako keby..."

Vedela si, že sa to stane.

Zamračila som sa. „To nie je pravda." Poobzerala som sa po trónnej sále a uvedomila som si, že som sama. „Nemohla som tušiť, že sa to až takto..." Nikde nikto. Posmutnela som. „...pokazí."