TÝŽDEŇ LI.

TÉMA:

EXISTUJE YETI?

„Netrep hlúposti," zahriakla ho mladšia sestra. „Yeti neexistuje! Ani Santa, ani nič také."

„O Santovi sa nerozprávame," odvrkol asi pätnásťročný chlapec. „Na Santu veria iba malé deti."

Sestra prevrátila očami.

„Ale Yeti je dačo iné. Ako môžeš vedieť, že neexistuje?"

„Lebo," vyhlásilo dievčatko. „Nie je to možné."

„To vravíš len preto, že sa bojíš," podpichol ju chlapec so smiechom.

„Sprostosť."

„No jasné," prevrátil chlapec očami. „Takže môžem ísť domov skratkou," ukázal na vychodenú cestičku medzi zasneženými ihličnanmi, „a ty pôjdeš po hlavnej ceste? Lezieš mi na nervy, krpaňa."

„Nie," malé, sotva desaťročné dievčatko mu kŕčovito zovrelo predlaktie.

Chlapec sa zasmial. „Si blbá."

„Hej!" zatiahlo dievčatko. „To poviem mame!"

„Žalobaba," zachechtal sa chlapec.

Náhle to za nimi zadunelo.

„Čo to bolo?" dievčatko sa poobzeralo, hlas sa mu triasol.

Znova to zadunelo.

Teraz sa už obzrel aj chlapec. Hory nikde neboli, lavínu vylúčil. „No poď," postrčil dievčatko dopredu. „Nech sme doma."

Dunenie naberalo na rytmickosti aj na hlasitosti.

Chlapec sa obzrel a ostal stáť s otvorenými ústami. „No do riti," povedal. Rýchlo sa však spamätal, stiahnuc sestru mimo hlavnej cesty, pod zasnežené ihličnany.

„Hej!" protestovalo dievčatko.

„Ticho," zahriakol ju a ukázal zo tridsať metrov od nich, na obrovského, ako sneh bieleho tvora.