TÝŽDEŇ XXIX.

TÉMA:

DOSTIHY. SÚ TÝRANÍM KONÍ ALEBO NIE? - KRÁTKY NÁZOR

„Rozhodne nie!" vykríkla mladá žena, postaviac sa s rukami vbok. Všetci v miestnosti na ňu upreli pohľady. „Nie."

„Slečna Jacksonová," nekompromisne ju oslovil úradník. „Nemáte na výber. Vaša farma... Máte dlhy..."

„Nie, rozhodne vám nedám moje kone! Ešte k tomu na dostihy," žena pokrútila hlavou. „Čo ste sa zbláznili? Môj otec by nikdy..."

„Váš otec," schladil ju zástupca dostihovej spoločnosti, pekný mladý blondiak, skrivujúc tvár v nespokojnej grimase, „s nami podpísal zmluvu."

„Čože prosím?" preskakovala pohľadom z mladíka na úradníka. „To nemôžete myslieť vážne!"

„Len sa pozrite, slečna Jacksonová," úradník vyložil na stôl papiere.

Juliet si povzdychla. Podišla bližšie k nim, vybrala z vrecka puzdro, z neho okuliare. Nasadila si ich na nos. Prečítala pár riadkov prvej strany. Druhej. Tretej...

„Ale... ale..." podvihla pohľad od zmluvy. „Nemôžete mi vziať moje kone..."

„Práveže, Juliet," mladíkovi sa na tvári zjavil spokojný úsmev, „môžeme." Nalistoval správnu stranu. Nedbalo ukázal prstom na správny riadok. „A aj to spravíme."

„Ale..." so slzami v očiach pozrela na svojho právnika. Ten však odvrátil pohľad. Pozrela na mamu, no ona sa tiež pozerala inam...

„Ale..." zopakovala. Nechcela, aby koňom ublížili. Chcela ich ochrániť a...

Nakoniec sa vzdala. „Môžu ostať ustajnené na našej farme?"

Mladík sa spokojne usmial. „Nie."