TÝŽDEŇ XXI.

TÉMA:

PREČO ĽUDIA NENÁVIDIA?

„Ak by sa vaša nenávisť dala premeniť na elektrinu, rozsvietila by celý svet." 

- Nikola Tesla

„Nenávidím ťa," zašepkala dievčina celá odetá v čiernej. V tvári mala napoly utrápený a zlomený, napoly nasrdený výraz. Zvraštené obočie. Pery stisnuté do úzkej čiarky. Smutný pohľad. „Ja... nenávidím ťa, tak ťa nenávidím."

Chlapca to ranilo.

Samozrejme.

Aj chlapci majú city. Každého normálneho človeka by taká veta ranila. O to viac, keď chlapec vedel, že si to zaslúži, že si zaslúži každú štipku jej nenávisti, že si zaslúži každučký kúsok jej hnevu. To, ako jej ublížil...

„Nenávidím ťa," šepla do tretice. Aj keď bol jej šepot ľahký ako letný vánok, bol horší než krik desiatky ľudí vytočených do nepríčetnosti. Horší, než nezaslúžená bitka. Než zaucho, ktoré človek dostane od oca v jedenástich rokoch, keď sa správa naozaj hlúpo.

„Tak strašne ťa nenávidím..."

Jej hlas bol ostrý ako tisícky ihiel vpichnutých naraz do toho istého miesta.

V tej chvíli jej to bolo ukradnuté. Nič sa nedokázalo vyrovnať bolesti, ktorú vnútri cítila, nič tú bolesť nedokázalo utlmiť, nič ju nedokázalo odohnať. Možno tak vrátiť sa späť v čase.

Tie slová boli kruté.

Nenávidím ťa.

Mnohí ľudia ich zvyknú hovoriť bez závažnejšieho dôvodu. Častokrát len v hneve, častokrát bez rozmyslenia. Častokrát je to obrovská lož. Avšak dievčina v čiernom nebola v záchvate zlosti. Nerobila veci bez toho, aby si ich dopredu premyslela. Nikdy. A, aspoň v tomto prípade, jednoznačne neklamala.

Nenávisť spôsobujú rôzne veci. Rôzne dôvody. Je milión ľudí na milióny druhov nenávisti. Veľmi to závisí od človeka. Avšak jedna vec spája každú nenávisť. Jedna jediná vec. Emócia. Hlboko pod všetkou tou špinou sa skrýva bolesť. Bolesť taká ukrutná, že jedine hnev a nenávisť ju dokážu aspoň čiastočne stíšiť.

Je to ako pancier. No aj ten najodolnejší po vyvinutí dostatočnej sily praskne.

Preto sa niet čo čudovať, že dievčina odetá do čierneho sa zrazu rozplakala.

Chlapec opatrne podišiel k nej a objal ju...