TÝŽDEŇ XXXI.

TÉMA:

ŽIVOT NA DIVOKOM ZÁPADE

„Hej, Johnson!" zhúkol šerif maličkého a bezvyznamného mestečka kdesi na pustom západe Severnej Ameriky. Napravil si typicky šerifský klobúk, ktorý mu v celej svojej kráse sedel na hlave.

„Áno, pane?" spýtal sa Michael Johnson, hnedovlasý mladík s čokoládovými očami, šerifova pravá ruka.

„Čo si zistil o tých banditoch?" prehovoril, keď podišiel bližšie k nemu. Ktovie odkiaľ vzal steblo akejsi obilniny. Zastrčil si ho medzi zuby, znova si napraviac klobúk.

Johnson si povzdychol. „Nie je toho veľa, pane. Pravdepodobne táboria za mestom, niekde pri kopcoch. Skontaktoval som sa s ostatnými mestami v okolí. Potvrdili mi vyčíňanie tejto istej bandy. Brloh si každý deň premiestnia... Naše kone nestačia tým ich. Vždy nám ujdú. Žiadne bližšie informácie nemáme, nevieme ani len ich mená... "

Šerif Morgan sa zamračil. Zložil si klobúk. Prehrabol si sivé vlasy, zahľadiac sa do slnka. „Čo navrhuješ, Johnson?"

„Ja?" Johnson sa zatváril prekvapene.

„Nie, Johnson," prehovoril Morgan so všetkou vážnosťou. „Oslovujem toho druhého Johnsona, ktorý stojí za tebou."

Johnson sa neisto obzrel za seba. Nikdy si nebol istý, či si z neho šerif uťahuje, alebo to myslí vážne.

„Pre pána boha, samozrejme, že som myslel teba, Johnson. Netvár sa ako zaváraná uhorka a odpovedz mi."

Michael Johnson nemal poňatia, ako sa tvári zaváraná uhorka.

„Tak?" posúril ho šerif po dlhšom tichu. „Musíme s tými banditmi skoncovať! Povešať ich! Na šibenicu, ako exemplárny príklad. Ako ich chytíme? Odpovedaj!" rozkázal šerif Morgan.

„Ehmm..." zamyslel sa Johnson, rýchlo sa poobzerajúc po prázdnej, suchom vyprahnutej ceste. „Ehmmmm... Čo keby sme na nich nachystali nejakú lesť?"

„Ako to myslíš?"

„Napríklad by sme, ja neviem, nechali nejaký obchod, do ktorého by sme dali všetky vzácne veci, bez dozoru a v čase ich príchodu by sme na nich striehli a potom by sme..."

„Vieš čo, Johnson? Ja si ten plán vymyslím radšej sám," prerušil ho šerif.