#2 NAPÍŠ PRÍBEH Z POHĽADU OTCA, KTORÝ SA SÁM RÁNO MUSÍ POSTARAŤ O TRI DETI A VYCHYSTAŤ ICH DO ŠKOLY

"Ocí, ocí, vstávaj!" zahučí mi uprostred toho najkrajšieho sna do ucha hlas môjho najstaršieho syna. Ten si tiež vie vybrať ten najlepší čas na budíček. Práve keď sa mi sníva o prsnatých modelkách na drahých autách. Akurát ma jedna z nich chcela pobozkať...

"Hmmm, James, daj mi pokoj a vráť sa ešte do postele," zamrmlem v polospánku a chcem sa otočiť na druhý bok, aby som mohol dosnívať ten sen. No v tom mi zabráni malé telíčko, ktoré na mňa dopadne v momente, keď som na chrbte a najzraniteľnejší.

"Auuu," zvriesknem a otvorím oči. Hľadia na mňa vystrašené smaragdy Emily, päťročného blonďavého anjelika. Pohladím ju po strapatých vláskoch a prehltnem nevyberanú nadávku. Andrea by ma vykastrovala, keby som naučil deti hrešiť.

"Čo ešte nespíte?" vyčítavo pozriem na Jamesa, ktorý sa rozhodol, že zo mňa stiahne perinu, aby som sa rýchlejšie prebral. V tej chvíli si uvedomím, že pravá strana postele je prázdna a ustlatá. "A kde máte mamu?" zívnem. Moja prikrývka je už na zemi a začínajú ma oziabať nohy.

"Veď dnes išla skoro ráno na tú služobku, nepamätáš si to?" prekvapene nadvihne obočie James.

Aha. Ako som na to mohol zabudnúť?

"Jasné, že si pamätám, len som si neuvedomil, že to už je dnes," snažím sa z toho nejako vykľučkovať.

"Koľko je hodín?" A čo je vlastne za deň?

"Pol deviatej, pred chvíľou pred domom trúbil školský autobus," mykne James s pokojom Angličana plecom, akoby fakt, že nestihli autobus do školy, bol úplne nepodstatný. Tesne po tom, ako opustí spálňu, počujem len jeho "Musíš nás odviezť autom, aby sme to stihli."

"Čože?" okamžite sa posadím a vydesene hľadím na mobil, ktorý naozaj ukazuje 08:32. V tej chvíli po spánku nie je ani stopa.

No do riti. Cesta do školy trvá asi desať minút autom, takže máme... Osemnásť minút. Horúčkovito premýšľam ako to stihnúť.

Vyskočím z postele, narýchlo na seba hodím prvé čisté nohavice a tričko, ktoré nájdem a utekám do kuchyne.

"Som hladná," fňuká Emily a sedí na stoličke s plyšovým medveďom v rukách. No moja zlatá, dnes budeš bez raňajok, pomyslím si.

"Kde je Oliver?" húknem po Jamesovi.

"Ešte spí."

"Mazaj ho zobudiť a obleč sa, zatiaľ vám urobím niečo na jedenie."

"Oci, som hladná," zopakuje Emily dôraznejšie a ja neviem čo skôr.

"Zlatíčko, stačí ti jogurt?" poškriabem sa po hlave, keď preskúmam obsah chladničky.

"Maminka mi robí zapekané toasty alebo praženičku," pozrie na mňa pohľadom typu jogurt si zjedz ty sám.

"Emily, zlato, to nestíhame, buď jogurt, alebo ešte by som ti mohol ponúknuť toast so šunkou a syrom a zješ ho v aute."

"Nechcem ani jedno," nafúkne sa. "Chcem -"

"Oliver sa nedá zobudiť," vbehne do kuchyne James, poskakujúc na jednej nohe, ako si naťahuje nohavice. Vlasy mu trčia do všetkých svetových strán a tričko má oblečené naopak. Snáď ho má aspoň čisté.

No do šľaka. Toho zobudiť, to bude fuška. Oliver je v tomto smere horší ako ja.

"Obleč si to tričko riadne a učeš sa. A vymysli sestre niečo na raňajky," zhúknem a utekám do detskej izby. 08:40. No super, toto nemáme šancu stihnúť.

"Oliver, vstávaj," drsne zo svojho mladšieho syna stiahnem perinu a zatrasiem ním. "Zaspali sme, musíš si švihnúť."

O dve minúty konečne otvorí oči a zmätene na mňa hladí.

"Deje sa niečo, oci?"

"Deje," zahundrem. Mama je preč a ja to nezvládam už v prvý deň. "Zaspali sme. Vstávaj, umyť a obliecť."

Keď prídem do kuchyne, Emily sa napcháva cereáliami s mliekom. No vida, toto mi nenapadlo. No čo, niekedy majú starší súrodenci lepšie nápady ako dospelí.

"Ďakujem," vďačne pozriem na Jamesa. Pohľad na hodinky ma presvedčí, že už nestíham absolútne nič. Vytiahnem peňaženku a Jamesovi strčím do ruky nejaké peniaze. "Kúpte si s Oliverom niečo v bufete. Ale žiadne sladkosti a čipsy, jasné?"

"No jasné," neochotne súhlasí a prvotný úsmev mu zamrzne. Určite si chcel kúpiť práve to.

O päť minút sme všetci vychystaní a ja s nervami v koncoch. Najhoršia časť toho všetkého bola vytvoriť Emily nejaký normálny účes. To, čo som jej napokon na hlave vytvoril, sa účesom nazvať nedá, ale hlavné je, že to drží.

S úľavou, že som to všetko nakoniec zvládol, naštartujem a modlím sa, aby po ceste neboli zápchy. Zajtra si budem musieť dať budík na siedmu, aby som všetko v pokoji stihol.

"Ociii?" ozve sa zozadu Emily tónom, pri ktorom nadobudnem pocit, že som niečo určite zabudol. "Maminka mi obúva aj topánočky."

Takmer havarujem, keď zistím, že som ju vzal len v papučiach. Ako pôjde v škôlke von?

Andrea, vráť sa prosím. Ja to tie dva dni nezvládnem.

........................

Dnešná výzva splnená 😊

Čakala som, že to bude viac crazy, ale ja som s tým spokojná.

A čo vy? Páčilo sa? Alebo ste odo mňa čakali niečo úplne iné, šialenejšie?

Napíšte mi. Podeľte sa v komentároch o  svoje pocity a dojmy. Som zvedavá na vaše komentáre, názory, kritiku.

Prajem všetkým pekný večer 😘

Mary ❤️