#1 NAPÍŠ PRÍBEH O SENDVIČI

"Kúpime aj sendvič? Je tu ešte posledný," vytrhne ma zo sladkého spánku cudzí, dosť nepríjemný mužský hlas. Len sa tak sám rozvaľujem v regáli akéhosi obchodu (aj keby ste ma natreli maslom a šunkou, tak vám nepoviem jeho názov, lebo ho neviem... Navyše ani netuším, čo to je ten obchod...) a driemem. Teda, až doteraz som driemal.

Ako vám to isto došlo (ste predsa inteligentní tvorovia, nie?), som sendvič. S veľmi originálnym menom. Sendvič krájaný. Ja viem, je to totálna nuda, ale môžem za to, ako vyzerám a volám sa?

"Jasné, vezmi ho. Má prísť tvoja mama, urobím z neho obložené chlebíčky. Tie zjedia aj deti. Idem kúpiť ešte nejakú šunku, syr..."

Ďalej už nevnímam. Všetky moje kúsky zachváti panika. Oni ma chcú vážne zjesť? Pomóc, kde som sa to dostal? Už začínam svojim malým sendvičovým mozočkom chápať, kde sa za celý deň strácali všetci moji kamaráti. A prečo sa už nevrátili. Ak niečo nevymyslím, skončím ako oni. Na tanieri nejakého nenažraného dvojnohého tvora. To nesmiem dopustiť!

"Tak ho vezmem," ozve sa mi pri uchu ten nepríjemný hlas opäť. Nenápadne sa skrčím a tvárim sa, že tu nie som. Ale veľmi mi to nepomôže. Som tu sám, jediný svojho druhu, jednoduchou neprehliadnuteľný.

Ten tvor ma surovo zdrapí a hodí do nejakého veľkého koša. Už sú v ňom paradajky, vajíčka, nejaké krabice s tekutinou a... Ja. No to mi bude za párty toto, pomyslím si znechutene a hlavne vystrašene. Musím ujsť za každú cenu.

"Fajn, mali by sme mať všetko, ideme zaplatiť." Košík sa dá do pohybu a ja nehlučne vykríknem.

Moje sendvičové srdiečko bije na poplach, no nikto mi nevenuje pozornosť. Prečo by aj mali? Pre všetkých som len sendvičom. Kusom obyčajného chleba.

Takmer sa mi podarí ujsť im z tašky, ale to by som nemohol byť ja, aby som mal také šťastie. Odnášajú ma kdesi, čo po ceste nazvú domovom. Ktovie, čo to je. Začínam byť celkom zvedavý.

Doma sa na mňa vrhne niekoľko párov malých rúk a začnú sa o mňa naťahovať. Au, to bolí, vy bezcitné tvory!

"Juuu, mami, ty si kúpila sendvič?" vypískne dievčenský hlas.

"Urobíš nám zapekanku?" ozve sa druhý hlas, chlapčenský a do miestnosti vbehne ešte jedno také čudo, o niečo väčšie od ostatných.

"Áno, zlatko, urobím, ale o chvíľu príde babka, pomôžete mi urobiť obložené chlebíčky? Potom vám urobím aj tú zapekanku," vytrhne ma tá, čo ma doniesla z rúk tých dvoch krpcov a položí na stôl.

A to je zas čo, tá zapekanka? Určite nejaký strašidelný spôsob ako ma zjesť. Mám pravdu, však?

A tak teraz ležím na kuchynskom stole a zmierený s osudom čakám na svoju poslednú chvíľu. Na bolestivú a pomalú smrť.

Viem, že o chvíľu, so slovami Dobrú chuť sa môj krátky život naplní a ja naplním nenásytné a pahltné bruchá tých čudných tvorov.

"Dobrú chuť, mama," ozve sa a ja sa ocitnem uprostred slávnostne ozdobeného stola.

To je koniec. Zbohom, krátky život. Kamaráti, sendviče, vidíme sa v sendvičovom nebi.

....................

Prvá kapitola Šialenej výzvy od PavlinaBartakova je za mnou a uzrela svetlo sveta. Na jednej strane sa bojím tém, ktoré ešte len prídu, no na druhej strane sa celkom teším. Kedy inokedy sa môžem takto beztrestne vybúri a vymyslieť totálnu kravinu? Som zvedavá, ako sa mi ďalšie výzvy podarí zapasovať do celkového kontextu príbehu. Držte palce 😉

Mimochodom... ak je tu niekto, kto by sa rád zapojil do tejto šialenosti, smelo do toho. Nech nás je v tom viac 😉

V priebehu dneška pribudne ešte druhá kapitola. A že sa máte na čo tešiť 😉

Mary ❤️