Na chvíľu som zastal pred vysokou bielou budovou, ktorá sa mala stať mojim novým domovom. Zhlboka som sa nadýchol nového vzduchu, ktorý pôsobil až moc odlišne. Nebola v ňom cítiť tá sloboda, alebo slanosť oceánu, ktorý som miloval. Nebol som tu dlho, ale už som chcel späť. Na miesto, kde poznám každé zrnko piesku na pláži.

Naokolo mňa sa motala kopa ľudí, ktorí tu boli vlastne za rovnakým účelom, ako ja. Začínali nový život, zoznamovali sa s novými priateľmi, pričom ja...asi po prvé v živote som sa cítil stratený vo veľkom svete. Nemal som sa komu prihovoriť. Hej, nemal som problém sa zoznamovať, ale túžil som mať po boku niekoho známeho. Chcel som, aby tu bol Cory, presne ako sme to stále plánovali. Potom by bolo všetko o niečo ľahšie.

„Roderick?" V momente som sa otočil za hlasom, ale žeby sa moje oči mali hneď stretnúť s párom zelených a schovaných za sklami okuliarov, to som nečakal. Maxim Ivanov stál len kúsok odo mňa, akoby išlo o nejaký hlúpy sen.

„No to ma podrž...Cory hovoril, že ideš na výšku do Oregonu, ale žeby si skončil tu, to mi nenapadlo."

„Ja som ale vedel, že budeme na rovnakej škole," predniesol natešene s mobilom v ruke. Už som len čakal, kedy sa spoza neho vynorí jeho ruský otecko, ktorý tak rád všetko vybavuje. Vyzeralo ale, že tu bol sám. Rovnako ako ja, len s kuframi a nádejami na nový a hlavne bezproblémový začiatok. „Otec hovoril s tým tvojim a ten sa akosi preriekol."

„Možno ak by som ťa vtedy ráno pustil k slovu vedel by som, kam máš namierené."

„Zjavne áno. Nikdy ste ma ale nepočúvali." Súhlasne som prikývol a znova sa pozrel ponad plece na budovu. Všimol som si nejaké dievča, ktoré vlastne pôsobilo rovnako ako ja. Trocha stratene pozerala na internát, pričom ale mala v náručí nejakého bieleho psa. Chvíľu som ju popri rečiach, ktoré Maxim sypal jedna radosť sledoval. Mala ale výhodu, lebo sa po chvíľke pohla z miesta a pridala k rodičom. Bola na tom rozhodne v tomto smere lepšie ako my dvaja stratenci.

„Budeme tu len stáť, alebo?"

„Mali by sme sa asi ísť ubytovať," prisvedčil som, znova sa chopil kufrov a...vykročil v ústrety novému domovu. Maxim mlel jedna radosť, piate cez deviate, dokonca sa dostal aj k pár slovám v ruštine, čo mi bolo vlastne na smiech. Bolo ale fajn, že sa tak tešil. Nebude to tu také zlé. Zvyknem si. Tak veľmi som sa tešil, tak prečo si teraz kaziť radosť nejakými obavami?

Pri rýchlom pohľade na ľavé zápästie, ktoré zdobila žltá stužka sa mi srdce naplnilo zvláštnym pokojom. Uložil som si tam spomienky na rodinu, na môj milovaný oceán, ktorý som brázdil na surfovacej doske, pričom ma na pláži čakali kamaráti a nádherné Suly modronohé. Uschoval som tam svoju Molly, ktorú som nechal v dobrých rukách a s úsmevom na tvári nabral do pľúc nový vzduch rušného mesta.

Pokračovanie nabudúce...

A sme znova pri konci :) veľmi ďakujem každému jednému z vás za podporu a hlavne lásku, ktoré ste preukázali ako Clare, tak Roderickovi :) a s radosťou vám zároveň oznamujem, že dole v komentári nájdete link na prológ hlavného príbehu Keď oceán stretne pevninu :3 tak snáď sa bude páčiť aj naďalej :)