Mike nás zaviedol do nejakej jaskyne a vo vnútri žili ľudia. Bolo to tam pekne zariadené. Boli tam dlhé stoly s jedlom a na stenách vyseli kryštáľové lustre. Tris ma chytila za ruku a pomaly sme šli za Tobiasom a Mikom. Za nami šli ostatný. Všetci sme sa vyhúkane pozerali okolo. Vtom sme došli do poslednej miestnosti,kde bol najväčší stôl a odtiaľto viedli schody na poschodie.

,,Posaďte sa,prosím."povedal milo Mike.

Podišiel som k stolu a posadil som sa. Pred nami bolo mnoho jedla. Pri stole sedeli ďalší ľudia.

,,Takže,mám pre vás návrh. Nás je tu veľa a napadlo mi,či by sme sa nemohli spojiť. Vytvorili by sme jedno veľké vojsko a tak by sme mali väčšiu šancu ochránoť mesto a poraziť vojská."povedal Mike.

,,To mi príde ako rozumný nápad. Čo na to hovoríte vy ?" povedal Tobias a pozrel sa na nás.

,,Áno,je to dobrý nápad."povedal som.

Ostatný prikývli hlavou.

,,Tak fajn. Najedzte sa,potom vám ukážem izby hore,vyspíte sa a zajtra ráno vyrážame."povedal Mike.

Keď to dopovedal,všetci sme sa pustili do jedla.Nikdy som nevidel toľko jedla pohromade. Bolo to ako na svadbe,možno ešte viac.

Po večeri nás Mike zaviedol na poschodie a ukázal nám pár izieb.

,,Takže,nejako sa rozdeľte." povedal Mike.

,,Dobre,tak Chris bude s Allom, Tris s Willom a Jacob môže byť v izbe so mnou.Súhlasíte ?"povedal Tobias.

,,Áno."odvetili sme.

,,Fajn."povedal Tobias.

,,Tak,dobrú noc."zaželal nám Mike a odišiel.

Všetci sa pobrali do svojich izieb, len ja som tam ostal stáť.

,,Tobias ! Môžeš na slovíčko ?" spýtal som sa ho.

,,Áno."odvetil Tobias a podišiel ku mne.

,,Ako to,že máš brata ?"spýtal som sa ho.

,,Môj otec bol v tábore a zoznámil sa s Mikovou matkou. Neviem,kto to je. No a raz písala jeho matka môjmu otcovi,že je tehotná. Moja matka našla ten list a pohádala sa s mojím otcom. Otec šiel preč a havaroval. Pri autonehode otec zahinul." povedal Tobias a začal plakať.

,,To je mi ľúto."povedal som a objal som ho.

,,Je to už za mnou."povedal smutne Tobias.

,,Áno. No,mal by si si ísť ľahnúť a oddýchnuť si. Zajtra nás čaká ťažký deň."povedal som mu.

,,Áno.Tak,dobrú noc."povedal Tobias a odišiel do izby.

,,Dobrú noc."zaželal som mu a šiel som do mojej izby.

Vošiel som do izby a zavrel som dvere. Vtom som zbadal Tris,ako sedí na postrli a plače. Podišiel som k nej a sadol som si na posteľ. Chytil som ju za rameno a objal som ju. Tris si oprela hlavu o moju hruď a chytila ma okolo pása.

,,Čo sa stalo ?"spýtal som sa.

,,Nič,len sa bojím o rodičov a o Caleba. Mysíš,že ešte žijú ?" povedala Tris smutne.

,,Neboj sa. Určite sú v poriadku." upokojoval som ju.

,,A čo keď sú už mŕtvy ? Úkrytov je menej,ako je ľudí."odvetila Tris a začala plakať ešte viac.

,,Neboj sa.Musíš veriť,že si v poriadku."povedal som a utrel som jej slzy z očí.

,,Dúfam."povedala Tris a pozrela sa na mňa.

Pomaly sa ku mne natiahla a obmotala si ruky okolo môjho krku. Ja som chytil za líce a moja druhá ruka spočívala na jej vlasoch. Pomaly som sa k nej priblížil a pobozkal som ju. Naše pery splynuli a pomaly sa pohybovali.Vtom sa Tris odtiahla a prehovorila proti mojím perám:

,,Ak náhodou zajtrajšok neprežijem,tak nezabudni,že som Ťa milovala."

,,Neboj sa,to nedopustím,pretože ja Ťa milujem tiež."povedal som jej.

,,Poď si ľahnúť,na zajtra musíme byť pripravený."povedal som jej.

,,Áno."povedala Tris.

Dal som si dolu uniformu a ostal som len v tričku a nohaviciach. Ľahol som si na posteľ vedľa Tris a prikryl som sa dekou. Tris sa o mňa oprela a položila si ruku na moju hruď. Privrel som si oči o chvíľu som zaspal.

...

,,Vstávame !"kričal niekto.

Vtom som otvoril oči a zbadal som Tobiasa vo dverách.

,,Dobré ráno !"zaželal som mu.

,,Dobré ! O desať minút sú raňajky.Chcem vás dolu. Naraňajkujeme sa a potom odchádzame."povedal Tobias a odišiel.

Tris si už obliakala uniformu. Pozrel som sa na kukučkové hodiny v strede miestnosti. Je päť hodín ráno. Šiel som do kúpeľne umyť si tvár a obliekol som si uniformu. Potom sme šli s Tris dolu. Znova sme sa všetci stretli dolu,pri tom veľkom stole,ako aj včera. Opäť tam bolo mnoho jedla a nápoje v kryštálových pohároch. Sadol som si nenápadne medzi Tobiasa a Tris. Čakali sme na ostatných,kým neprídu dolu k nám. Za chvíľku prišli dolu All,Chris a Jacob. Mike si sadol za vrch stola a mal vážny výraz na tvári.

,,Dobré ráno všetkým ! Musíme sa ponáhľať,pretože už skoro štvrť mesta je zničená. Väčšia časť budov a aj asi okolo sto ľudí už prišlo o život. Musíme tomu nejako zabrániť."povedal Mike.

,,Ale ako ? Majú veľké vojská,veľa zásoby zbraní a obrovské tanky." povedal All.

,,Musíme sa dostať do tábora." povedal som.

,,Zbláznil si sa. To je pevnosť a okrem toho,na čo by sme tam šli ?"povedal Mike.

,,Tí ľudia nechcú bojovať,len sú v simulácii."povedal som.

,,Čo tým myslíš ?"spýtal sa Mike.

,,Tí ľudia sú v simulácii a vykonávajú pokyny,ktoré dostávajú cez počítač. Janin má tých zásob hrozne veľa. Musíme sa dostať do tábora a zničiť tie programy,aby tý ľudia prestali bojovať proti nám."odvetil som.

,,Ako vieš,že to ovládajú z tábora a prečo by to robili ? A prečo Janin ?"spýtal sa Mike.

,,Videl som Kanin,ako nosí s nejakými mužmi počítače a tie látky. Janin chce bojovať,aby sa znova zaviedol systém frakcií." povedal som mu.

,,Ako Ti môžem veriť ?"spýtal sa ma.

,,On má pravdu. Ja som ju videl tiež."povedal Tobias.

,,Tak fajn. Musíme rýchlo zaútočiť. Rozdelíme sa na tri skupiny. Prvá pôjde do mesta, druhá pôjde brániť hrádzu a jej okolie,aby sa sem nedostali ďalší vojaci. A tretia skupina pôjde s Tobiasom a pôjdu do tábora a čo najskôr zničia tie programy,aby táto vojna skončila. Tobias si môže vybrať vojakov a ostaných rozdelím ja"povedal Mike.

...

Po raňajkách sme sa vybrali do skladu,kde boli uložené zbrani. My,čo sme tu aj prišli,sme šli s Tobiasom. Behali sme pomedzi budovy a bránili sme sa pred vojakmi,ktorý po nás strieľajú. Vtom sme videli prichádzať veľké dodávky,s ktorých vychádzali ďalší vojaci.

,,Kryte ma !"zakričal Tobias na nás a rozbehol sa spoza budovy a strieľal po vojakoch. Vybehol som za ním a tiež som ho bránil. Keď už vyzeralo byť okolie čisté, pozrel som sa späť k budove,či je Tris a ostatný v poriadku. Vtom som zbadal ich vydesený pohľad. Pozrel som sa späť pred seba,keď som zbadal Tobiasa na zemi. Našťastie ešte dýchal a mal otvorené oči. Mal postrelené obe nohy a aj rameno. Zo stehna mu tieklo mnoho krvi. Tobias si to silne držal rukou,ktorú mal už celú od krvy. Kľakol som si k nemu. Odtrhol som si kúsok košele a zaviazal som mu ranu.

,,Si v poriadku ?"spýtal som sa ho vyľakane.

,,Áno,musíme,ale hrozne ma všetko bolí,aj hlava."povedal.

Vtom zdvihol hlavu,keď som zbadal,že zo zadu mu krváca, lebo si ju rozbil pri dopade na zem.

,,Pre Boha ! Musíme sa čo najskôr dostať do tábora. Tam ťa ošetria a zastavíme tu vojnu."vyhŕkol som vystrašene.