Bol celkom obyčajný večer ako každý iný,keď som si líhal do postele v mojej malej podkrovnej izbe.Hodil som sa na posteľ,hlavu si uložil na vankúš a prikryl sa teplou,mäkkou perinou.

Snažil som sa zaspať,no lákal ma pohľad na nočnú oblohu plnú žiarivých hviezd a veľký okrúhly mesiac.Vtom som začul rodičov, ako sa hádajú:

,,Náš syn má už osemnásť rokov, a stále nemá žiadnu prácu ! Musíme s tým niečo spraviť !"

,,Dnes to už nechaj tak drahá,zajtra sa z ním porozprávam."povedal otec,aby matku upokojil.

,,Chlapčisko nepodarené ! Lenivé ako voš !"vykríkla matka na plné hrdlo.

Potom rodičia stíchli.Moje srdce bilo rýchlejšie a horúca krv mi prúdila v žilách.Vtom som si pomyslel: ,,Tak ja im nie som dosť dobrý ?! Vždy im splním všetko čo im na očiach vidím,celý deň sa nezastavím,a im je to málo ?!No najviac ma mrzí to,že ani milého slova pre mňa nemajú.Vždy vychvaľujú cudzích a na vlastného syna zabúdajú."
Celý naštvaný a sklamaný som si zavrel oči a po chvíli som zaspal.

...

Dnes ráno som sa zobudil na to, ako slnko hladí a zároveň šteklí moju tvár svojimi teplými lúčmi. Vyskočil som z postele a neobvykle som sa ponáhľal.

Šiel som nakŕmiť dobytok a potom som sa vybral do záhrady. Ako som išiel po záhrade,cítil som, ako zelené steblá trávy šteklia moje lýtka.Tráva bola mäkkučká, akoby bola vyrobená z hodvábu. Do záhrady chodím veľmi rád.Je to moja oáza pokoja.
Vždy tam zabudnem na všetko zlé. Zrazu som nachvíľu zastál. Vytiahol som z vrecka vanilkovú cigaru. Zapálil som si ju a hľadel na biele kučierky mrakov. Vtom som zbadal pestrofarebné kvety. Začal som ich trhať a urobil z nich veľkú kyticu. Potom som utekal domov dať kyticu do vázy s čerstvou vodou.

Sedel som v kresle v obývačke, keď som počul kroky. Rodičia už vstali a šli do kuchyne. Potichu som šiel za nimi. Usmial som sa na matku a vykríkol som: ,,Všetko najlepšie mami !"
Podal som jej kyticu kvetou,ktoré som jej nazbieral.

,,Zase kvety.Ach...Choď sa prezliecť,pretože o chvíľu príde tvoja teta Kate a tvoj bratranec Tobias. Šup,šup,šup!"

So sklamaným výrazom v očiach som sa otočil a šiel do svojej izby. Takúto som svoju matku ešte nikdy nepoznal.

Vošiel som do izby a zamkol som za sebou dvere. Zvliekol som si svoje tričko a vytiahol som si zo šatníka bielu flanelovú košeľu. Vzal som si čierne džíny a nastriekal som sa mojím deodorantom. Vtom som počul ako matka na mňa kričí:,,Will! Návšteva prišla !"

,,Už idem !" Odpovedal som a šiel po schodoch dolu do kuchyne.

Zvítal som sa s nimi a všetci sme si sadli k stolu. Matka začala podávať raňajky. Po kuchyni rozvoniaval čerstvo upečený chlieb a čokoládový koláč.

,,Som rada,že si prišiel aj ty Tobias.Myslela som si,že ťa z vojenského tábora nepustia." povedala milo matka.

,,Tobias nemal najskôr prísť domov,pretože cesta z Callifornii je dlhá,no nechcel si to nechať újsť. "povedala Kate.

,,To si cením.A čo tam vlastne robíš ?" opýtala sa moja matka.

,,Pri Callifornii máme stanovisko,
kde bojujeme proti iným vojskám,ktoré nás chcú ovládnuť."povedal Tobias.

,,Toto je práca pre chlapa,nie ako náš Will!"povedala matka.

,,Ak chcete,môžem ho vziať zo sebou. Práve jeden vojak odišiel."
Pozrel som sa na Tobiasa a prehltol som hrudku v mojom krku.

,,Naozaj?" Usmiala sa moja matka.

,,Áno. Odchádzam o dva dni."Povedal Tobias.

Keď sme všetci doraňajkovali, vybrali sa na prechádzku do lesa.

Keď sme kráčali po lese,rozmýšľal
som o tom,čo povedal Tobias. Povedal som si,že tam pôjdem s ním,aspoň tam nebudem za hlupáka. Všetci sme sa dobre bavili,aj ja s Tobiasom,veď sme skoro rovesníci. Keď sme vyšli na kopec,rozhodli sme sa založiť si ohník. Ja a Tobias sme šli po raždie,keď som sa ho spýtal:
,,Som rád,že môžem ísť s tebou, no čo sa tam vlastne robí ?"

,,Nič také. Chodíme na rôzne cvičenia,zápasíme,no večer je najväčšia sranda .Všetci si v izbe,poprípade vonku v stane rozprávame vtipy,historky zo života,hráme hry a tak..."povedal Tobias.

,,Som rád,že mám takého bratranca,ako si ty. "

,,Veď aj ja. Neboj sa,bude sranda."

Tobiasove slová ma aspoň na chvíľu upokojili. Šli sme spolu späť s raždím a otec nakládol oheň. Rozprávali sme sa spolu a zabávali sa. Potom sa začalo zmrákať,a tak sme sa vybrali domov už bez Tobiasa a Kate. Ja som ešte šiel k dobytku,a potom sme sa všetci pobrali spať.