Wolfie:

Celé telo ma neskutočne bolelo, ale najväčšia bolesť prichádzala z ramena, kde ma Ethan uhryzol. Netuším, ako ho Potter porazil, pamätám si však, že zvládol zaklínadlo, ktoré som mu povedala. Bolo ťažké a náročné a nemala som to od neho chcieť, ale bála som sa zomrieť. Nechcela som zomrieť. Z celého procesu si veľa nepamätám. Iba šialenú bolesť.

„Ahoj! Neplánuješ sa už zobudiť princezná? Je tu celkom nuda. Nič som nenašiel, hoci musím sa priznať, že nechodím ďaleko, počula som známy hlas, ale viečka som mala stále ťažké.

„Nechcem ísť ďalej, kým nevstaneš. Zabaliť do stanu ťa nemôžem a niesť ťa celý deň? Nič v zlom, ale to neprichádza do úvahy. Teda pokiaľ to nebude nevyhnutné," uchechtol sa.

„Myslel som, že použijem Ennervate, ale dnes si sa otočila a urobila prvý pohyb. Otočila si sa na bok. Zázrak! Oslavujeme! Takže čakám, že sa skoro zobudíš. Počuj tak mi napadlo, nechce sa ti ani na záchod?"  Spoznala som hlas. Patril Potterovi. Musela som sa nad jeho poznámkou o záchode usmiať, ale oči som ešte neotvárala.

„Merlin!" vykríkol.

„T-ty ma počuješ, že?"

Asi som ležala na posteli, lebo som cítila ako si sadol vedľa mňa a jeho teplú dlaň na tvári. Dodala som si v duchu odvahy a otvorila oči, no hneď ich aj prižmúrila pred náhlym svetlom. Našťastie nebolo v stane až také ostré a oči si rýchlo zvykli.

„No, dobré ráno, Šípová Ruženka," zasmial sa Potter. Zmätene som sa poobzerala a skutočne som ležala v posteli. Potom som pohľadom opäť zavadila o Pottera. 

Jemne som sa natiahla, čo mi vystrelilo bolesť do pleca. Skrivila som tvár do grimasy, ale jemne som sa nadvihla a odhrnula prikrývku. Vtedy som si všimla, že nemám tričko. Merlin! Nadvihla som sa, ale opäť klesla do prikrývok.

„Hej! Pomaly, pomaly," usmial sa Potter.

„K-kde mám tričko, prečo som len-?" začala som a sama som sa zľakla toho chrčania, čo zo mňa vychádzalo.

„No, musela dole. Tá rana krvácala, bolo to treba obviazať. Nie je to dokonalé, ale snažil som sa," rozpačito sa poškrabkal po hlave.

Jemne som natočila hlavu a fakt. Mala som obviazané celé rameno a uviazal to na mašličku. Nad tým som sa pousmiala. Oprela som sa o stenu a Potter mi podával pohár vody. Vďačne som naňho pozrela a hltavo sa napila. Pery som mala vysušené a ústa ako Saharu. Voda mi stekala príjemne dolu krkom.

„Ako dlho som mimo?" zaujímala som sa.

„Toto je tretí deň," odvetil. Usmiala som sa na svojho hrdinu.

„Ďakujem! Ďakujem ti za všetko."

„To nestojí za reč. Len mi to už, prosím, neurob! Takmer som kvôli tebe schytal infarkt. Tak ty si odkväcneš a ja si mám myslieť, že žiješ? Myslel som, že si mŕtva!" uškrnul sa, ale jeho oči sa zaleskli bolesťou, keď to povedal.

Wau! Potter sa o mňa až takto bál? Mňa už asi fakt nič neprekvapí. No, ani mne nebolo všetko jedno, keď sa naňho Ethan vrhol a nemal ďaleko od jeho krku. Tento nedobrovoľný výlet ma akosi metie.

„Ale áno, stojí! Ak by si nepreviedol to zaklínadlo, už by som bola mŕtva. Bez teba by ma Ethan aj roztrhal. Zachránil si mi život! Skutočne ti za to moc ďakujem," chytila som ho za ruku a on na mňa pozrel.

Až teraz som si všimla pod jeho očami veľké tmavé kruhy, na tvári pár škrabancov, ktoré sa hojili. Vyzeral byť unavený, akoby celé dni nespal. Moment, čo robil tie tri dni, keď som spala ja?! Nech sa mi neopováži tvrdiť, že bol stále hore!

„Kedy si naposledy spal?" zamračila som sa.

„Však v v noci."

„Opýtam sa inak. Kedy si sa naposledy vyspal?"

„Prečo?"

„Vidím to na tebe. Merlin, nehovor mi, že si stále bol hore kvôli mne!" vyvalila som oči a on zavrtel hlavou.

„Bol som aj na stráži, ale spal som," zavrtel hlavou.

„Odkiaľ poznáš to zaklínadlo? To som sa ani ja neučil," zmenil tému.

„Od mamy. Je liečiteľka. Párkrát som ju videla v práci. Toto kúzlo som sa naučila, alebo ho aspoň spoznala, keď doviezli k sv. Mungovi jedno dievča s roztrhaným zápästím. Mama sa k nej hneď prihrnula a ešte na chodbe, pred zrakmi všetkých pacientov a doktorov na chodbe, to dievča zachránila. Bola som zvedavá a nakoniec ma mama to kúzlo aj naučila. Zachráni to životy. Je aj proti iným smrteľným jedom, ak je aplikované rýchlo," vysvetlila som.

„Páni, no aj tak. Reagovala si tak pokojne, že som nechápal. U Dumbledora, však ti išlo o život! Ale ty si si aj tak našla čas, aby si mi vysvetlila, čo robiť. Chceš byť liečiteľka?"

„Poznám niekoľko užitočných liečivých zaklínadiel, ale neviem, či by som to zvládla. Mama nie je často doma, a to ma na tom mrzí. Stále váham. A čo ty? Metlobal?"

„Metlobal by bol fajn, ale nie. Ver mi, uvažoval som nad tým a dokonca bol o tom presvedčený, že sa budem živiť ako metlobalista, ale vždy ma lákalo byť aurorom. Ochrániť ľudí pred zlom, ktoré nikdy nespí. Brániť tých, čo to potrebujú," zveril sa mi.

„Auror? Vlohy na to máš," usmiala som sa.

„Vážne?" prekvapene na mňa pozrel.

„A nie? Tréning si mal so mnou v škole a o tomto šialenstve ani nehovorím," zasmiala som sa a on so mnou.

Rozprávali sme sa, ako ešte asi nikdy. Akoby sme boli priatelia. Ale úprimne, niečo sa v nás zmenilo. U Pottera som to videla. Akoby sa v ňom niečo zlomilo. Niekedy sa mu to zračilo v očiach, ale zväčša sa tak správal. A ja? Ja som to cítila. Nie som až tak zaslepená nenávisťou k nemu ako pred niekoľkými mesiacmi. Dokonca si priznám, že mu dôverujem. A ako veľmi.

Veľký podiel na týchto zmenách má hlavne táto špinavá hra. Najskôr nás donútila spolupracovať. Musíme si kryť chrbát a pomáhať si. Dávať jeden na druhého pozor. Potom nás spojila v tej dobe s rodičmi, kde sa museli kryť. Áno, na hádky si vždy nájdeme čas, ale už je to také podpichovanie, aj keď vyostrí to aj do kriku a urážok, no je to iné. Rýchlo sa zase udobríme. Lebo nemáme na výber. A sme tu spolu sami. Odkázaní jeden na druhého.

„Merlin! Č-čo si jedol?" vyvalila som zrazu oči a začala sa stavať na nohy. Potter sa rozosmial, ale zatlačil ma späť na posteľ.

„Niečo som si našiel," uškrnul sa.

„Fajn, takže ako na začiatku," uškrnula som sa aj ja a hoci protestoval, postavila som sa na nohy a dotackala sa do kuchyne, kde som aspoň urobila praženicu.

***

Prešla veľmi dlhá doba a ja a Potter sme stále pátrali po prenášadle. Povedal mi o svojej myšlienke, že nás čaká niečo z Trojčarodejníckeho turnaja. Ale čo, keď úlohy boli tri?

Drak? Vodní ľudia? Bludisko?

Nevedeli sme.

Polrok za nami a Vianoce sa blížia. Neverím, že sme tu tak dlho. Neskutočne dlho. Chýbala mi rodina, priatelia, Rokfort... A čím viac sa Vianoce blížili, tým sme boli s Potterom viacej nesvoji. Prvýkrát strávime Vianoce bez rodiny. Žiaľ ten deň nastal. Dvadsiaty štvrtý december je tu. Prvýkrát v živote sa na Vianoce neteším.

V ten smutný deň, keď som varila čaj a pripravovala raňajky, som zbadala obálku na stole.

Čo to-?

Dychtivo som ju otvorila a začítala sa.

Šťastné a Veselé holúbkovia!

Gratulujem, že ešte žijete! Urobili ste na mňa a mojich priateľov dojem. A keďže sú tie Vianoce a nemáme srdce z kameňa, môžete obaja domov napísať jeden list. Nemusíte sa báť, že by Vás našli, lebo neviete sami, kde ste. Všetko je pripravené a poriadne zabezpečené. Čierna mágia ide do popredia.

Sovy prídu presne o 15:00 hod. Máte čas. Odletia zase presne o 15:13 hod. Tak nestrácajte čas a užite si sviatky.

„Čože?" skríkla som a nožík mi spadol na drez.

„Dobré ránko, Malfoyová," zívol Potter nahlas a hodil sa na stoličku.

„Dobré ráno, Potter!"

„Čo je to?" zamračil sa. Podala som mu obálku.

„Čo?" vyvalil oči.

„Neviem, či je to dobrý nápad, ale sú Vianoce a chýbajú mi," povzdychla som si.

„Aj mne. Ale nechcem, aby sa cítili ešte horšie," pozrel na mňa s neistotou.

„Myslím, že list to veľmi neovplyvní," sklonila som hlavu.

„Tak to riskneme?" pozrel na mňa Potter.

„Riskneme," zahryzla som si do pery.

Mlčky sme sa najedli a potom sa pustili písať listy. Brká, atrament a pergamen sme mali ešte z Rokfortu. Sadli sme si oproti sebe a začali písať. Pripadala som si ako spisovateľka, také dlhé to bolo. V živote som dlhší list nenapísala. Nedám sa na písanie románov? Lebo celá táto šialenosť mi tak pripadá!

Stručne som otcovi napísala, čo sa deje (že je to pomsta od Smrťožrútov som vynechala) a napísala každému členovi rodiny pár riadkov. Pri Scorpiusovi som musela silno zažmurkať, aby som sa nerozplakala.

Nakoniec som ako tak ten list dokončila bez sĺz. Vložila som ho do obálky a už treba len počkať na sovu. Mohla by som uvariť aspoň improvizovanú „štedrovečernú" večeru.

„Potter?" obrátila som sa k chalanovi, čo ešte písal.

„Hm?" 

„Čo ti asi najviac chutí?"

„Prečo?"

„Štedrovečernú večeru nezvládnem. A ani nestihnem."

„A čo ty?"

„Mne je to jedno."

,,Neviem. Zemiaky s rezňom?" navrhol.

„Fajn. A polievka by pokojne mohla byť rajčinová, nie?" pridala som sa.

„Super. A bude aj dezert?" usmial sa.

„Možno," žmurkla som a chopila sa varešky a hrncov.

Chladnička mi opäť dala to, čo som chcela. Práca mi šla od ruky. Sranda, doma som moc nevarila, ale keď sa dalo, zamotala som sa do kuchyne a pomáhala Perrymu. Niekedy aj mame, či otcovi. Musel sa čosi naučiť variť, keď mama bývala dlho v práci a nestíhala. A čo je prekvapivé, Draco Malfoy miluje varenie a pečenie.

„Hej! Aj ja sa chcem pridať!" schmatol Potter do rúk varešku.

„Ty? Tak toto som fakt nečakala," zasmiala som sa.

„Áno ja! Budem šéfkuchárom!"

„No, to určite."

„Daj mi robotu!"

„Naklep mäso na rezne."

Ako on klepal a ja som obaľovala, zvrtlo sa to a ani neviem kto už začal, no ohadzovali sme sa múkou. Smiali sme sa jeden na druhom a obaja sme boli od múky zašpinení až za ušami. Z tejto zábavky nás vyrušilo zahúkanie. Prekvapene sme sa strhli.

„Sovy!" vykríkla som a jednej hnedej sove pripevnila na nôžku list pre rodinu. Potter urobil to isté. To teda nevaríme merlinvieako krátko. Potom, ako sme odovzdali listy sovám, vrátili sme sa k práci.

„Nedáme si aj stromček?" nadhodil Potter.

„A ako?" nechápala som.

„Sme čarodejníci," prevrátil Potter očami.

„Nehovor," zopakovala som jeho gesto.

„Mám ísť odrezať?" zasmial sa a ja som sa len zaškerila.

„Nie, mal som namysli, niečo takéto." Vzal do ruky prútik.

Namieril na konferenčný stolík pred pohovkou a čosi si zamrmlal popod nos. Z prútika vyšla zelená žiara a vytvorila malý ihličnatý stromček. Prekvapene som zízala na ten výjav. Potter sa ku mne obrátil a uškrnul sa.

„To mám od Lily," priznal a opäť mi začal pomáhať.

Celú večeru sme stihli do piatej večer. Dokonca sa podarili aj linecké koláče namáčané v čokoláde. Potom sme sa rýchlo osprchovali a natiahli na seba niečo čisté, lebo oblečenie z rána bolo celé od múky a čokolády.

Stromček sme napodiv tiež vyzdobili spolu. Striedali sme sa a každý vyčaroval jednu dekoráciu. Vyzeralo to fakt smiešne. Kdesi bola tmavomodrá, inde biela, červená, zlatá, fialová, zelená, oranžová... No skrátka chaos, ale aj tak bol ten stromček nádherný.

Až keď vyšli hviezdy na oblohe sme si sadli k stolu. Moja nálada opäť klesala k bodu mrazu, ale nechcela som to dať najavo. Potter tiež myslí na rodinu, rovnako ako ja. Netreba to ešte viac sťažovať.

Naložila som nám polievku a Potter zatiaľ nalial tekvicový džús do pohárov. Len sme si popriali dobrú chuť a pripili si. Polievku a hlavný chod sme jedli mlčky. Až pri koláčoch sme sa rozhovorili. Teda vlastne Potter prelomil to ticho.

„Myslíš, že vôbec oslovujú Vianoce naše rodiny?"

„Neviem. Toto sme v rodine nikdy neriešili. Na Vianoce sme boli pri stole vždy spolu a všetci. Dokonca k nám chodili aj Zabiniovci. Ale niečo podobné sa ešte nestalo," zamumlala som.

„My zase vždy chodíme k babke a dedovi do Brlohu. Je nás tam fakt veľa. Weasleyovci zo všetkých kútov," pousmial sa Potter.

„Nechcem ich trápiť," priznala som.

„To ani ja," prikývol Potter. Chvíľu sme mlčali, ale Potter opäť prerušil to ticho.

„Merlin, tie koláče sú úžasné. Keď sa odtiaľto dostaneme, na Vianoce mi nejaké pošleš, však?" zalizoval sa.

„Aj iné," sľúbila som mu.

Vstali sme a šli si sadnúť na pohovku. Potter zhrabol celý tanier koláčov zo sebou, na čo som len prevrátila očami, a aspoň sa snažili priblížiť k vianočnej nálade. Vládlo ticho, a tak som teda pričarovala zvončeky, ktoré ticho a príjemne hrali.

„Imelo mi asi nedovolíš pričarovať, čo?" zaujímal sa Potter s úškrnom.

„Uhádol si, nedovolím," zaškerila som sa.

Zase ticho. Len sme s Potterom vedľa seba sedeli a obaja premýšľali nad tým, čo sa deje doma a či sa domov vôbec vrátime. Zavrtela som hlavou a potlačila tie myšlienky. Teraz bol rad na mne, aby som prerušila to trápne ticho.

„Čo myslíš, pamätá si moja mama, že si ju chcel zbaliť?" uškrnula som sa a Potter na mňa pobavene pozrel.

„Merlin! To by ma tvoj otec zabil! Alebo tvoja mama?" zasmial sa.

„Asi otec," zasmiala som sa s ním.

„Ale zaujímalo by ma, čo si vlastne pamätajú," zauvažoval.

„Fakt! A keby vedeli, že sme to my?" potlačila som záchvat smiechu.

„Všetci by skončili v sv. Munga!" vyprskol Potter.

Som strašne rada, že aj v takejto situácií sa nájde aj malý dôvod na úsmev. Lebo to je veľmi dôležité. Ak by sme sa prestali usmievať a prestali dúfať buď by sme sa zbláznili, alebo dávno zomreli. Dúfam len, že to vie aj moja rodina.

Potrebovala som blízkosť človeka. Objala Pottera. Omotala som mu ruky okolo pása a pritisla sa k nemu. Vedela som si živo predstaviť Potterov prekvapený výraz. Nad tým som sa musela uškrnúť. Ani ja som nečakala, že ho len tak z ničoho nič objímem. Jeho paže sa omotali okolo môjho tela a pritisli si ma k sebe ešte bližšie. Hlavu si položil na tú moju.

Ani neviem, ako je to možné, ale v jeho náručí mi bolo príjemne teplo a cítila som sa v bezpečí. Akoby ma len jeho objatie chránilo pred všetkým nebezpečenstvo, čo nás čaká. Vydýchla som a zavrela oči. Bolo mi fakt príjemne a dokonca som si dovolila prepustiť myšlienku, že tieto Vianoce priniesli aj niečo málo dobré.

„Veselé Vianoce, Potter," šepla som.

„Veselé Vianoce, Malfoyová," odpovedal šeptom Potter a pohladil ma po vlasoch.

Aloha!

Tak, páčilo sa? Wolfie sa zobudila a prešiel aj nejaký ten čas a už sú tu Vianoce. Nesú sa trochu v smútočnej nálade, ale tak čo už. Myslím, že aj milovníci Jamfie si tu niečo našli :D

Obrázok robila moja milovaná sestrička, takže muchas gracias ♥ Najlepší je ten Logan s výkopom :D Kapitolku venujem Lunna632

Takže ako vždy MUCHAS GRACIAS za všetky fantastické reads, komenty a votes :3 Milujem Vás a vďaka Vám mám ešte väčšiu chuť písať :*                                *CleoDeFuego*